Blog

Avatar
04/mar/2021

 

O potrebe dnešných dní alebo ako nám vnímanie toho, kde sme, môže pomôcť k tomu, aby sme sa dostali kam chceme. 

Dnešné dni, ktoré sú naplnené strachom, obavami, neistotou, ktorá podkopáva vieru v samého seba a svoje schopnosti, prinášajú pocit straty kontroly.  Niektorí sa snažia s týmito výzvami konfrontovať, iní sa snažia výzvy prehliadať, niektorí ich naliehavosť zľahčujú. Všetky tri spôsoby sú prirodzeným arzenálom našej osobnosti proti stresu a pocitom nepohody. Prax nás  však uči tomu, že posledné dva zmienené sú aj napriek ich  efektivite a jednoduchosti,  spôsoby tkz. ” krátkodobej úľavy”. Problém stresu však nepripúšťa jednoduché riešenia alebo rýchle záplaty. Je prirodzenou súčasťou našich životov. Napriek tomu sa niektorí ľudia pokúšajú vyhnúť sa mu, izolovať alebo voči nemu otupieť. Je rozumné vyhýbať sa zbytočnej bolesti a trápeniu. Všetci si potrebujeme z času na čas odpočinúť. Pokiaľ sa však útek a vyhýbanie stanú obvyklým spôsobom riešenia našej nepohody, tá sa len znásobí. Ak prestaneme svoju nepohodu vnímať, utekáme od nej, prichádzame o našu prirodzenú schopnosť učiť sa a rásť. Preto sa dostávame k tomu, že najlepším, aj keď nie zďaleka najjednoduchšim spôsobom, ako problémy prekonať, je postaviť sa im. Preto je vnímanie toho kde sme, a ako natom sme, možnosťou, aby sme svoju nepohodu prekonali. Asi ako námorník, ktorý využíva silu vetra nato, aby sa dostal do bezpečia. Nemôže ísť priamo proti vetru ani nechať sa ním unášať. Ak sa však naučí plachtiť, dostane sa tam, kam chce. Všetci vieme, že plachteniu sa nedá naučiť cez noc, a nedá sa mu priučiť len čítaním kníh. K tomu je potrebný niekto, kto čosi o plachtení vie. Ak sa rozhodneme byť samoukmi, často sa môžeme dostať do stavu, kedy budeme svoju schopnosť učiť sa a meniť zatracovať, niekedy sa prichytíme pri tom, že seba samých častujeme pojmami, ktoré o nás ako ľudských bytostiach viac skrývajú než prezrádzajú. Skúsme sa preto neposudzovať. Skúsme sa postaviť svojim nezdarom, či už samy alebo s pomocou niekoho, komu by sme mohli dôverovať. Takých je nás tu dosť.

Jozef, NMS

 

 


stigma.png
No more stigma
06/júl/2019

Stigma vo všeobecnosti znamená znehodnocujúci prívlastok, ktorý môže byť príčinou diskriminácie svojho nositeľa. História je plná príkladov stigmatizácie založenej na rasových predsudkoch, etnicite, pohlaví, sociálnom statuse, národnosti či sexuálnej orientácii.

Približne 25% populácie prežíva niekedy v živote tak veľké psychické problémy, že vyhľadá pomoc profesionála. Odhadom, aj ďalších 25 % populácie niekedy v živote trápia psychické problémy, ale odbornú pomoc nevyhľadá. Väčšina porúch má dočasný charakter a spontánne alebo pomocou liečby ustupuje. Aj napriek tomu, sociálny odstup medzi zdravými osobami a ľuďmi trpiacimi psychickou poruchou zostáva stále výrazný. Približne polovica až dve tretiny ľudí, ktorí by mohli profitovať z psychiatrickej liečby, ju nikdy nevyhľadá práve z dôvodu, aby neboli spájaní so stigmatizovanou skupinou psychicky chorých. Práve preto musí byť vo výskume psychického zdravia dôležitým cieľom hľadanie ciest, ako stigmu redukovať. Stigma spojená s psychickými poruchami a psychiatriou vedie k diskriminácií ľudí trpiacich psychickou poruchou, čo sa stáva hlavnou prekážkou včasnej a úspešnej liečby. Množstvo predsudkov (negatívnych emočných reakcií) vedie k diskriminácii ľudí označených ako psychicky chorých. Psychiatrickú starostlivosť vôbec nevyhľadá alebo dostatočne nevyužije množstvo ľudí, ktorí by z nej mohli mať prospech. Verejné predsudky a sebastigmatizácia bohužiaľ môžu vytvárať veľkú bariéru pri dosahovaní cieľov a využívaní životných príležitostí. Rodina zo strachu zo stigmy často bráni pacientovi získať včasnú odbornú pomoc psychiatra. Lepšie informovaní jedinci majú všeobecne menej predsudkov voči ľuďom trpiacim psychickou poruchou.

Edukácia rodín a verejnosti o skutočnostiach a mýtoch duševných porúch tak môže napomôcť k zníženiu stigmatizácie. V populácii môže byť ,,stigmatizovaný” určitý druh liečby alebo liečebný postup. Rodina aj pacient môžu mať rôzne označkovanú aj samotnú psychiatrickú liečbu. Lieky pokladajú za jedy, ktoré menia psychiku a psychoterapiu za brain-washing (vymývanie mozgu). Niektoré druhy liečby sú preferované a iné zavrhované. Problémom pre liečbu v širšom zmysle môže byť aj stigmatizácia odboru. Psychiatria bola v minulosti v niektorých systémoch zneužívaná (nacizmus, komunizmus), v každej spoločnosti má okrem liečebnej funkcie aj funkciu kontroly (detencia deviantných jedincov) a psychiater je preto často vnímaný ako ,,agent kontroly”. Ďalšie laické presvedčenia, že psychiatrické poruchy nie sú v pravom zmysle slova ochoreniami v porovnaní so somatickými, vedú k nedôvere v možnosti psychiatrickej liečby. Verejnosť často vyjadruje nevôľu voči psychiatrom. Bývajú ironicky značkovaní ako ,,tiež blázni” a celkovo môžu budiť nedôveru, hlavne u menej vzdelaných ľudí. Ako nedôvera v možnosti pomoci, tak strach, že ,,príliš do mňa vidí” a ,,ešte by na mňa niečo našiel” sú postoje, ktoré znižujú pocit bezpečia v prítomnosti psychiatra. Kritériom úspešnej liečby psychických porúch už nie je iba vymiznutie symptómov, ale aj umožnenie jednotlivcovi plne sa zapájať do života v spoločnosti v súlade s jeho úlohami, schopnosťami a osobnými záujmami. Pri dosahovaní týchto cieľov je jednou z najväčších prekážok práve stigma týkajúca sa psychických porúch.

Stigma v súvislosti s duševnými poruchami má svoje *špecifiká* a jej konceptualizácia zahŕňa 3 základné elementy: 1. nevedomosť (problém znalostí), 2. predsudky (problém postojov) a 3. diskriminácia (problém správania sa). Typickými príkladmi neinformovanosti, stereotypov, mýtov a skreslených predstáv spojených s duševnými poruchami a možnosťami liečby sú presvedčenia, že ľudia trpiaci schizofréniou sú pre svoje okolie násilní a nebezpeční a že ľudia s depresiou sú za svoje ochorenie zodpovední. Výskumy zamerané na užívateľov služieb psychiatrickej starostlivosti dokazujú, že úroveň stigmatizácie je vysoká bez ohľadu na typ diagnózy a krajinu.

STIGMA A JEJ HISTORICKÝ VÝVOJ

Akákoľvek diskusia o duševných poruchách býva zvyčajne sprevádzaná silnými emóciami. Psychiatri sú stále považovaní za moderných čarodejov, schopných pomôcť, ale aj ublížiť. Názor verejnosti na psychiatriu a psychiatrov býva zafarbený emóciami ako je strach, hanba, vina, nepriateľskosť, obdiv a zmätok. Práve z tohto dôvodu sa väčšina psychických problémov rozoberá len v kruhu najbližších priateľov, rodiny a známych a odborná pomoc je vyhľadávaná až za extrémnych okolností. Spoločnosť počas celej svojej histórie neustále menila postoje k zaobchádzaniu s ľuďmi trpiacimi duševnou poruchou. Odmietanie, trestanie a vyhýbanie sa bolo v určitých obdobiach nahradené relatívnou toleranciou a snahami o integráciu.
Trend negatívneho postoja voči ľuďom s duševnou poruchou však nikdy nevymizol, nakoľko koexistovali rôzne pohľady, niekedy zrejme vo vzájomnej opozícii.

Všeobecný konsenzus spočíva v tom, že čím viac bola stigmatizovaná skupina umiestňovaná do špecifických inštitúcií a na okraj spoločnosti, tým viac spoločnosť zastávala voči tejto skupine ľudí negatívny postoj. V Európe bol vzťah medzi marginalizovanými skupinami a verejnou mienkou definovaný predovšetkým cirkvou, ktorej postoje podliehali zmene od prijatia týchto ľudí až po odmietanie. Napríklad, keď prevládal názor, že ľudia s duševnými poruchami boli posadnutí démonmi, títo boli následne buď väznení alebo vyháňaní zo spoločnosti, zatiaľ čo v časoch, keď boli duševné poruchy považované za dar od boha, bývali chránení a rešpektovaní. V roku 1486 bola zverejnená kniha Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice), pod vplyvom ktorej boli ľudia s duševnými poruchami prenasledovaní následných 150 rokov. Ženy s hysterickými alebo psychotickými príznakmi boli označované ako čarodejnice a bývali mučené, aby priznali svoju vinu. Popravy a iné extrémne násilnosti boli používané až do roku 1656, keď sa pod vplyvom tolerantnejších myšlienok začali vo francúzskej monarchii otvárať azylové domy. V nasledujúcom storočí boli do týchto domov spolu s ľuďmi s duševnými poruchami umiestňované aj siroty, prostitútky, homosexuáli, chronicky chorí a starí ľudia. V tom istom storočí vznikali prvé pokusy o klasifikáciu duševných porúch a ich chápanie ako medicínskych porúch.

Kvalitu starostlivosti sa pokúsili zlepšiť reformátori – Vincenzo Chiarugi (1759-1826) v meste Florencia, William Tuke (1732-1822) v Yorku a nakoniec Jean Baptiste Pussin (1745-1826) a Philippe Pinel (1745-1826) vo Francúzsku. Odstránenie okovov v Parížskej nemocnici Bicètre predstavuje začiatok morálneho zaobchádzania s ľuďmi s psychickou poruchou. Pinel klasifikoval duševné ochorenia ako melanchólia, mánia, idiocia alebo demencia a za príčinu ich vzniku považoval environmentálne aj dedičné faktory. Využíval vzdelávanie a presviedčanie ako svoje metódy vplyvu a pacientom poskytoval na liečbu pohodlné prostredie. Psychiatria sa však stala odvetvím medicíny až v 19. storočí, čo v histórii psychiatrie znamenalo významný pokrok. V Anglicku Tuke dosiahol odstránenie obmedzovacích prostriedkov z nemocníc. V Amerike došlo k reforme psychiatrických inštitúcií iniciovanej Benjaminom Rushom. Kraepelinova klasifikácia duševných porúch poskytla dostatočne presný popis psychiatrických symptómov. Sigmund Freud (1856-1939), zakladateľ psychologickej interpretácie duševných porúch, inicioval rozvoj psychoterapeutickej liečby prostredníctvom jeho interpretácie osobnosti, výkladu snov, sexuality a iných teórií. Začala sa vyvíjať sociálna psychiatria, ktorá sa psychickými poruchami zaoberala v klinickom aj sociálnom kontexte, zaoberala sa problémami chudoby, rasových predsudkov, vojny a masovej migrácie, aj keď bolo zrejmé, že tieto problémy nemôže vyriešiť žiadna profesia. Antipsychiatrické hnutie vzniklo v rámci sociálnej psychiatrie a vysvetľovalo duševné poruchy ako dôsledok sociálnych a rodinných vplyvov.

Od roku 1954 do roku 1956 realizoval Ervin Goffman výskum v psychiatrických nemocniciach a iných inštitúciách. Vo výskume presne popisoval život v týchto ,,totálnych inštitúciách” (nemocnice, väznice, domovy pre seniorov a pod.), ktorý znamenal držanie pacientov mimo spoločnosti. Popisuje, že každá ,,totálna inštitúcia” má rovnaké charakteristiky: prítomnosť veľkého počtu ľudí, skupinový manažment a jasnú štruktúru aktivít, jej cieľom je inštitucionalizácia. Vo svojej podstate bola ,,totálna inštitúcia” zameraná na kontrolu veľkého počtu obyvateľov s byrokratickou inštitucionálnou organizáciou, v ktorej sa očakávala poslušnosť obyvateľov (pacientov) i zamestnancov, ktorí na nich dohliadali. Prejavil sa rozdiel medzi zamestnancami, ktorí riadia azyl, a pacientmi, ktorí tam boli umiestnení. Sociálna vzdialenosť medzi nadradeným a nespokojným personálom a slabými, podriadenými pacientmi bola obrovská a väčšina zamestnancov bola odhodlaná zabrániť komunikácii medzi pacientom a lekárom (alebo iným zamestnancom s väčšou zodpovednosťou). Dôsledkom bolo, že pacientom bola odobraná možnosť rozhodovania o vlastnom osude. Ďalšie dôsledky tohto fungovania sa pohybovali od extrémnej nudy pacientov až po ich vylúčenie zo spoločnosti, ktoré nasledovalo po liečbe. Po opustení nemocnice nemala väčšina pacientov žiadne kontakty s vonkajším svetom – keďže boli inštitucionalizovaní, boli nútení prerušiť svoje putá so svetom. Samotný vstup do psychiatrickej nemocnice znamenal pre pacienta trvalé straty: pri vstupe podstúpili očistenie, dezinfekciu, ostrihanie vlasov, osobné prehľadávanie, vytvorenie zoznamu osobných vecí a prijímanie inštrukcií. Týmto spôsobom sa životný príbeh pacienta nestal ničím iným ako majetkom skupiny odborníkov, ktorí ho liečili. Jeho činy boli videné a hodnotené len cez jeho diagnózu. Celý prijímací proces by sa mohol v tomto svetle nazývať ,,programovaním” pre inštitucionalizovaný život. Pacient teda nemal právo na osobné vlastníctvo a nemohol mať svoj osobný priestor. Elektrošoky
sa pacientom podávali za prítomnosti a pozorovania ostatných pacientov. Pacientom boli k jedávaniu jedál povolené len lyžice. Jedným zo spôsobov na zabezpečenie poslušnosti pacientov bolo vyžadovanie prejavu pokory zo strany pacienta, čo bolo zamestnancami považované za dôležité najmä preto, že to vyzdvihovalo nadradenosť zamestnancov. O pacientovi sa hovorilo v jeho prítomnosti a neustále sa od neho vyžadovala účasť na zasadnutiach, kde ho nútili uznať, že jeho situácia je zapríčinená jeho vlastnou vinou. Tieto ,,mea culpa” zasadnutia boli iba jednou z foriem psychického mučenia. V mene behaviorálnej terapie boli pacientom poskytnuté materiálne veci, ktoré boli súčasťou bežného života vo vonkajšom svete: oblečenie, cigarety atď. Fyzické vyšetrenia boli vykonávané v spoločných priestoroch a tým pádom pacientov nútili, aby boli počas vyšetrenia vystavení všetkým ostatným. Hygienické normy neexistovali. Každá činnosť, ktorá nebola v súlade s nemocničným režimom, bola prísne potrestaná bez ohľadu na jej trivialitu. Pacienti žili v stave neustáleho strachu, začali prijímať svoju ,,morálnu” kariéru psychiatrických pacientov, žijúcich v role vyhnancov spoločnosti. Rok 1952 priniesol prvú antipsychotickú medikáciu, ktorá významne zmenila prognózu závažných duševných porúch. Verejná mienka sa zmenila a pod jej vplyvom boli mnohé nemocnice zatvorené. Proces deinštitucionalizácie a antipsychiatrické hnutie boli v určitej miere prítomné v každej krajine, ktorá mala nejakú formu inštitucionálnej starostlivosti. V dôsledku deinštitucionalizácie však tisíce pacientov skončili na uliciach.

Neexistuje jasná odpoveď na otázku výberu inštitucionálnej alebo neinštitucionálnej starostlivosti. Či by mali byť pacienti liečení v inštitúciách alebo mimo nich, nie je ani podstatnou otázkou, pretože potrebujú všestrannú starostlivosť. Zdá sa, že ide o dva prevládajúce typy verejnej mienky – verejnosť by mala byť pred ľuďmi s duševnou poruchou chránená a na druhej strane musí byť oslobodená od akejkoľvek inštitucionálnej kontroly. Obe tieto hľadiská sú stigmatizujúce, pretože tak odoberajú právomoc pacienta rozhodovať o vlastnej liečbe, ako aj ignorujú špecifické potreby pacienta. Treba však poznamenať, že Goffmanove Azyly a následné diskusie o stigme priniesli významné zmeny v psychiatrii. Rekonštruovali sa nemocnice, počet zamestnaných osôb sa zvýšil a ich vzdelanie sa zlepšilo. Ľudské práva pacientov sú teraz dôrazne chránené prostredníctvom legislatívy, niektorých interných pravidiel a advokátov a právnikov, ktorí sa zúčastňujú na procese liečby. Svetová zdravotnícka organizácia a Svetová psychiatrická asociácia začali v roku 1996 rozsiahlu verejnú kampaň zameranú na zníženie stigmatizácie. Záujem o prevenciu stigmatizácie dosiahol svoje maximum v roku 2001, keď médiá aktívne propagovali zastavenie akéhokoľvek predpojatého správania sa voči pacientom s duševnou poruchou. Táto správa sa objavila v každom dôležitom dokumente v medzinárodnej komunite duševného zdravia. Napriek tomu bol účinok len malý.
Neexistuje zjavný pokles stigmatizácie ľudí s duševnými poruchami. Predsudky voči ľuďom so závažnou duševnou poruchou môžu mať podľa niektorých autorov dokonca rastúci trend, najmä kvôli aktivitám masových médií.

INTERNALIZOVANÁ STIGMA/SEBASTIGMATIZÁCIA

Definícia

Internalizovaná stigma (self-stigma, seba-stigma) vzniká zvnútornením a prijímaním stigmy, ktorá pretrváva v spoločnosti.

Mnohí ľudia, ktorí trpia duševnou poruchou, sa trápia kvôli stigme sprevádzajúcej duševné poruchy a trpia pocitmi s ňou súvisiacimi, ako sú nízke sebavedomie a pocity nedostatočnej schopnosti presadiť sa. Self-stigma pozostáva z troch krokov: *uvedomenie si stereotypu*, *súhlas s ním* a *jeho uplatnenie na seba*. Výsledkom týchto procesov je, že ľudia trpia zníženou sebaúctou a pocitom nedostatočnej schopnosti sebarealizácie. Ľudia s duševnou poruchou sú kvôli tomuto vnímaniu samých seba odradení od hľadania a využívania príležitostí, ktoré sú zásadné pre dosiahnutie ich životných cieľov. Majú tendenciu vyhýbať sa dostupným možnostiam ale aj odporúčaným postupom, ktoré pomáhajú tieto ciele dosiahnuť.

Internalizovaná stigma ovplyvňuje kvalitu života viacerými spôsobmi. Zhoršuje priebeh samotnej duševnej poruchy, vedie k sociálnemu odlúčeniu, neschopnosti zúčastňovať sa dôležitých životných aktivít a znižuje tendenciu človeka k vyhľadaniu
odbornej liečby, čo v konečnom dôsledku bráni človeku dosahovať dobrú kvalitu života. Silne zvnútornená stigma je spojená s nižšou úrovňou sebadôvery, oslabenou schopnosťou sebestačnosti a neschopnosťou zotaviť sa z ochorenia.

ZDROJE

PALUŠNÁ, Miroslava. Stigma psychických porúch na Slovensku [Špecializačná
práca]. Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave.

PRAŠKO J, GRAMBAL A. 2011. Sociální psychiatrie. In: Praško J (ed). Obecná
psychiatrie. Univerzita Palackého v Olomouci, Lékařská fakulta. Olomouc
2011: s. 351–382. ISBN 9788024425702.

PRAŠKO, J. et al. 2013. Stigmatizace a panická porucha. In Psychiatrie pro
praxi. ISSN 1213-0508, 2013, roč. 14, č.4, s.151–154.

ŠVAB, V. 2012. Stigma and Mental Disorders. Mental Illnesses –
Understanding, Prediction and Control, IntechOpen, 2012. ISBN
978-953-307-662-1. Dostupné na internete:
https://www.intechopen.com/books/mental-illnesses-understanding-
prediction-and-control/stigma-and-mental-disorders


joanna-nix-PazBOsmgaYU-unsplash-1-1200x853.jpg
No more stigma
05/júl/2019

Ľudovít Novota je mladý psychológ, ktorý pracuje v Psychiatrickej nemocnici vo Veľkom Záluží. Zároveň je aj manželom a otcom sedemmesačného dieťaťa. Ako psychoterapeut vo výcviku a študent klinickej psychológie sa zameriava na liečenie duševných chorôb. Na rozdiel od iných sa však zaoberá aj tým, ako im predchádzať. Svojimi poznatkami a skúsenosťami sa okrem pacientov rozhodol pomáhať aj širšej verejnosti. Vďaka nemu sa tak ľudia môžu naučiť lepšie chápať situácie, ktoré dennodenne prežívajú, i to, ako ich zvládať.

Prečo ste sa okrem klientov centra začali zameriavať aj na verejnosť? Ako vznikla táto myšlienka?
– Motivácií bolo viacej. Najväčšou však bolo asi to, že som sa tento rok pridal k neziskovej organizácii No More Stigma Slovensko, ktorá sa venuje osvete v oblasti duševného zdravia. Keď sme na festivale Pohoda mali informačný stánok, tzv. Stanicu duševnej pohody, stretol som sa s ľuďmi, ktorí ešte len uvažovali o tom, či majú psychické problémy. Akoby boli v počiatočných štádiách a zvažovali, či potrebujú odbornú pomoc. Bol to pre mňa veľký zážitok, lebo dovtedy som pracoval iba s pacientmi, u ktorých tieto problémy už boli rozvinuté a značne zasahovali do všetkých oblastí ich života. Uvedomil som si, že sa dá ľuďom pomáhať aj inak a jednou z možností je prevencia.

Pri pomoci sa zameriavate najmä na ľudské emócie. Akú funkciu plnili a plnia v živote ľudí?

– V podstate sa môžeme baviť o nejakých základných emóciách ako radosť, smútok, hnev, strach, odpor a prekvapenie, ktoré sú typické pre ľudí aj pre niektoré druhy zvierat. Ďalej sú vyššie ľudské emócie, napríklad vina a hanba.
Tie súvisia s tým, ako fungujeme vo vzťahoch a v spoločnosti. Každá emócia má svoju funkciu. Vyvíjali sa desaťtisíce rokov, keď ľudia ešte nefungovali vo veľkých civilizáciách, ale iba v malých spoločenstvách. Žili v prírode a ich cieľom bolo každodenné prežitie, potrebovali preto rýchle ochranné reakcie. Bolo zdravé báť sa nebezpečenstva či nahnevať sa a brániť si svoje teritórium. Bolo nutné zažívať aj radosť a prekvapenie, čo ich motivovalo k opakovaniu činností, ktoré boli prospešné pre prežitie. Odmietať potenciálne riziká a stiahnuť sa, aby sa vyhli nebezpečenstvám, a tiež zabezpečiť prežitie. Emócie nadobudli aj sociálny rozmer, ako sa spoločenstvá stávali komplexnejšími.

Odvtedy uplynulo veľa času. Zmenili sa nejako tieto emócie?
– Sú stále rovnaké. V mozgu sa dajú sledovať v špecifických oblastiach, ktoré má každý z nás. V našich životoch majú rovnakú funkciu, dnešné prostredie je však oveľa komplexnejšie a do hry vstupuje aj myslenie.

Čo je spúšťačom týchto emócií?
– Spúšťačom sú vnemy, ktoré získavame zo svojich zmyslových orgánov. Na tieto podnety reagujeme tak, aby sme prežili bez ujmy, či už fyzicky alebo psychicky. Zároveň na ne reagujeme v závislosti od toho, akú s nimi máme skúsenosť. Súvisí to hlavne so skúsenosťami a zážitkami z nášho raného detstva a výchovy, ale aj s neskorším obdobím. Zahŕňa to vlastne všetky udalosti, ktoré výrazne ovplyvnili náš život, hlavne vzhľadom na uspokojovanie potrieb. Skúsenosti môžu ovplyvniť naše správanie v súčasnosti a očakávania do budúcnosti. Môžu nám pripomínať situácie, ktoré aktuálne riešime. Preto pri nich často konáme spôsobom, ktorý v danej situácii nemusí byť veľmi adekvátny alebo efektívny.

Dá sa zvládanie takýchto emócií naučiť? Prečo niektorí nezvládajú svoje emócie?
– Súvisí to s tým, ako narábame so svojimi emóciami a ako sa nimi narábalo v minulosti, v detstve. Je viac spôsobov, ako sa s nimi naučiť pracovať. Najznámejším z nich je psychoterapia, kde je odborník, ktorý sa vyzná v téme. Vie ako funguje ľudská myseľ a ako s ľudia zaobchádzajú s emóciami. Dôležité pri terapii je aj naučiť sa identifikovať svoje emócie, spoznať ich význam a rozhodnúť sa, ako využiť ich energiu k úžitku.

Odporučili by ste na zvládanie emócií skupinovú alebo individuálnu terapiu?
– Vždy to závisí od toho, čo človek potrebuje. Často je to ale o dostupnosti. Na Slovensku je dostupnejšia skôr individuálna psychoterapia ako skupinová. Samozrejme, závisí to aj od oblasti, v ktorej človek žije.

Existuje správna emocionálna rovnováha?
– Nie je to ani tak o rovnováhe, ako o skôr o regulácii emócií. Vzhľadom na jedinca je to veľmi individuálne, či už kvôli vrodenému temperamentu, alebo skúsenostiam s emóciami. Každý vie niektoré emóciu využívať lepšie, iné menej. Dôležité je vedieť si na sebe všimnúť, že danú emóciu prežívame, rozpoznať ju a poznať aj to, s čím daná emócia súvisí. Až na základe toho môžeme konať a využiť jej potenciál tak, aby to bolo pre nás a naše fungovanie prospešné.

Niektoré emócie, ako sú smútok, hnev či strach, ľudia považujú za negatívne. Dokážu byť aj takéto emócie užitočné?
– Na to odpoviem jednoduchým príkladom. Niekto usilovne a tvrdo pracuje, no stále prežíva frustráciu, lebo sa cíti byť nedocenený. Vtedy je fajn využiť hnev. Prináša potrebnú energiu a odvahu ísť za šéfom a porozprávať sa s ním o zvýšení platu. Samozrejme, sú aj situácie, keď prejavenie hnevu môže byť veľmi nebezpečné a situáciu môže iba zhoršiť. Musíme si vybrať reakciu, no k tomu musíme poznať svoje zdroje, teda aj emócie. Každá z emócií ma svoju funkciu, rozdelenie na negatívne a pozitívne alebo príjemné a nepríjemné je naše subjektívne vnímanie, ktoré sa individuálne a medzikultúrne líši.

Je teda niekedy lepšie niektoré emócie prejaviť, alebo ich potlačiť?

– Je dôležité vedieť, čo sa s nami deje. A to či ich prejaviť, či potlačiť závisí od danej situácie a našich potrieb. Zaujímavosťou je, že čím častejšie nejakú emóciu prežívame, tým máme väčšiu pripravenosť ju prežívať. To platí pre hnev, radosť a ostatné. Často stačí si len niektorú z emócií uvedomiť, odkomunikovať alebo inak zdravo ventilovať a potom nebude ovplyvňovať naše vzťahy neželaným spôsobom.


71574457_557232694818301_7421262097993957376_o-1200x801.jpg
No more stigma
20/mar/2019

Beh o dušu 2019

Nultý ročník Behu o dušu bol spočiatku naozaj o dušu. Ráno sme sa všetci prebudili do chladného upršaného počasia a nechceli veriť, že predpovedaná katastrofa sa naozaj vyplní. Postavili sme stan, promptne zohnali ďalšie dva prístrešky a edukovali dobrovoľníkov, ako pomôcť pri registraćii, meraní časov a usmerňovaní na trati K poćtu úćastníkov sme boli skeptickí.   

Ukázalo sa, že o dušu ide zrejme väčšiemu počtu ľudí, ako sme si v tento sychravý deň mysleli. Na štart sa dostavilo približne 70 bežcov, na naše prekvapenie vysmiatych, dobre naladených a odhodlaných popasovať sa s blatom v lese. Najprv sa odštartovalo menšie kolečko “fun run” pre rodiny s deťmi /trasa 1 km/ okolo priehrady Sigord, deti sa tešili aktivite svojich rodičov, ktorí sa nechali vyhecovať súťaživosťou okolia, bežali tí najmenśí aj najstarší. A všetci z toho mali radosť. Neskôr sa odštartovala väčšia trasa /cca 6 km/, na trať vyštartovali najprv záchranári a dobrovoľníci na štvorkolkách, ktorí dávali pozor na bezpečnosť počas behu. V dave bežcov bolo cíti odhodlanie, niektorí šli na čas, iní pre zábavu, všetci však pre radosť duše. Behu sa zúčastnili psychiatri, psychológovia, ľudia s rôznymi duševnými problémami, v behu si boli všetci rovní a o to nám šlo. Búrať mýty a predsudky, ktoré stále vládnu v našej spoločnosti. Beh prebehol bez zranení. Účastníci sa následne hostili guľášikom, čajom, ovocím. Popoludní sme besedovali v stane na rôzne témy z oblasti duševného zdravia, účastníci kládli rôzne otázky, niektorí ľudia sa rozhovorili o vlastnom boji s psychickou poruchou a za to sme na nich nesmierne hrdí, veríme, že to pre nich nebolo ľahké hovoriť o častokrát tabuizovanej téme otvorene a v prvej osobe.

Deti sa tešili maľovaniu na tvár a neskôr možnosti zapojiť sa do vyhodnocovania tomboly. Koncert, ktorým sa mal deň uzatvárať, sme museli nakoniec zrušiť, no dobrému pocitu z krásneho dňa to neubralo. Každý účastník behu dostal štartovný balíček s turistickým hrnčekom, číslom, tričkom, odznakom a menším občerstvením. Súčasťou našej aktivity bola aj možnosť ľudí informovať sa o rôznych témach z oblasti duševného zdravia a obdržať informačné brožúry. Veríme, že sme touto aktivitou prispeli k zvýšeniu povedomia časti slovenskej populácie v otázke duševného zdravia a prispeli tak k socializácii a podpore aktívneho odpočinku našich pacientov. 

 

Ďakujeme Ministerstvu zdravotníctva SR, spoločnosti Lundbeck za možnosť tento náš pilotný projekt realizovať a samozrejme všetkým sponzorom, ktorí nás podporili a umožnili nám tak pripraviť krásnu tombolu.

Vidíme sa o rok na 1. ročníku Behu o dušu!

Ďakujeme za skvelú fotogalériu Róbert Galeštok

#nomorestigmaslovensko #cavargy #lodenicasigord #ministerstvozdravotnictvaSR #robertgalestokphotography #lundbeck #behodusu


36730903_307561993118707_3388516290720169984_n.jpg
No more stigma
27/feb/2019

Ako študenti sme asi všetci mali nejakú predstavu o práci psychiatra či psychológa, o liečbe pacienta s psychickými ťažkosťami. Mali sme predstavu o tom, že pacient, ktorý má nejaké trápenie, príde a zaklope na dvere ambulancie. Zaklope a bude ochotne hovoriť o svojom probléme, požiada o pomoc. Ako sme však začínali pracovať, uvedomili sme si, že na dvere odborníka zaklope len minimum ľudí. Ľudia, ktorí sa k psychiatrovi dostanú nedobrovoľne, o svojich problémoch väčšinou hovoria s neochotou a nedôverou. Veľmi málo ľudí vôbec má vedomosť, kam zaklopať. Niektorí klopú o päť minút dvanásť. Niektorí nezaklopú nikdy. Očakávania ľudí sú stále plné predsudkov, ktoré im v tom bránia.

Tu začína príbeh nespokojných no more stigmákov. Jednoducho povedané, všetkým nám predstava verejnosti o stredovekých spôsoboch liečby a prístupoch v psychiatrii prekáža.

A tak zopár náhodných stretnutí mladých nadšencov -lekárov a psychológov- viedlo k vzniku organizácie, ktorej nie je ľahostajné, akú povesť má psychiatria. Zistili sme, že nás všetkých spája potreba robiť niečo viac, podeliť sa o vedomosti a podať slovenskej spoločnosti relevantné informácie z oblasti duševného zdravia. Začali sme sa zhovárať o tom, ako dopomôcť, aby ľudia na naše dvere klopali častejšie a radi. Organizovali sme prvú besedu, ktorej sme dali názov Beseda o duševnom zdraví. Nevedeli sme, čo očakávať, ako budú ľudia reagovať a či vôbec nejakí prídu. Na naše prekvapenie sa kapacita priestorov naplnila a ľudia boli zvedaví. Bol dátum 10.10.2017 -Svetový deň duševného zdravia a tento deň nás motivoval v práci pokračovať. Dozvedeli sme sa, že ľudia častokrát nerozumejú základným pojmom. Psychiater, psychológ, depresia…tak sme začali od základov. Besedy organizujeme v rôznych krajoch Slovenska, na rôzne témy. Nebojíme sa ani diskutovať:)

Prelomovou udalosťou pre nás všetkých bol festival Pohoda v roku 2018, počas ktorého sme si uvedomili, že aj napriek negatívnym mýtom o duševných poruchách, o psychiatrii a v podstate celej zdravotnej starostlivosti v oblasti duševného zdravia, sa ľudia nebáli navštíviť náš stan pod názvom Stanica duševnej pohody, pýtať sa a nechať mýty v krajine fantázie. Dvere boli stále otvorené, či pre človeka, ktorý sa chcel zúčastniť otvorenej diskusie alebo niekoho, koho priviedla osobná skúsenosť s psychickým strádaním, o ktorom rozprávali otvorene a bez ostychu. Nebáli sa požiadať o odbornú pomoc, ak ju potrebovali, bez potreby klopania. A možno tomu dopomohol aj fakt, že ich nečakali biele plášte v sterilných priestoroch, ale obyčajní ľudia ochotní otvorene diskutovať v pohodovo zariadenej „obývačke“, kde sa hemžilo množstvo úplne normálnych ľudí. Možno aj to je cesta, ako nás a našu prácu priblížiť ľuďom.

Je známe, že stigmatizácia vzniká najmä z pocitov ohrozenia a odlišnosti. Človeku je prirodzené mať obavy z neznámeho. Povedomie populácie o súčasnej problematike psychických porúch je stále relatívne malé, respektíve je vo veľkej miere ovplyvňované stereotypmi a vplyvom médií. Pokiaľ totiž vnímame skupinu ľudí len podľa ich odlišnosti, zdá sa nám byť viac cudzia a vyvoláva v nás pocity ohrozenia. Tam vonku je stále množstvo ľudí, ktorí sa boja zaklopať, ktorí stoja predo dvermi a prestupujú z nohy na nohu. Chceme spolu s vami hovoriť o problematike psychických porúch otvorene, ľudskou rečou…rečou, ktorá môže niekomu pomôcť vstúpiť do dverí odborníka včas.

Vaši No more stigma.


matthew-bennett-78hTqvjYMS4-unsplash-1-1200x800.jpg
No more stigma
28/jún/2018

„Krásni mladí ľudia sú hračka prírody, ale krásni starí ľudia sú umelecké diela.“
(Johann Wolfgang von Goethe)

Demencie sú závažné psychické poruchy, ktoré vedú k výraznej poruche kognitívnych (poznávacích) funkcií a k poruche nekognitívnych funkcií – aktivít bežného života a k tzv. behaviorálnym a psychologickým príznakom – poruchy správania, emotivity (depresia, apatia), spánku.
Demencia je syndróm, ktorý vzniká následkom ochorenia mozgu. Počet ľudí s demenciou stále rastie.
Výskyt demencií sa výrazne zvyšuje s vekom (vek je hlavný rizikový faktor demencií), no niektoré typy demencií sa môžu začať už po 4O roku života. Demencie majú obvykle progredientný priebeh, obtiaže sa postupne zhoršujú. Demenecia nie je len postihnutie pamäte, ale je to komplexné postihnutie psychických funkcií a aktivít, teda:
A activities of daily living (aktivity denného života)
B behaviour (správanie) – behaviorálne a psychologické príznaky demencií sú dôležitou súčasťou demencie, ktoré často vedú k inštitucionalizácii pacientov – teda k hospitalizácii alebo umiestneniu do zariadena sociálnej starostlivosti. Behaviorálne a psychologické príznaky zahŕňajú poruchy chovania, psychotické syndrómy, emočné poruchy, poruchy spánku resp. cyklu spánok-bdenie.

Poruchy správania sa prejavujú ako:
 neagresívne správanie – neustále prechádzanie sa, snaha opustiť byt, dom, nemocnicu, opakované neúčelné pohyby, z verbálnych prejavov sú to opakované otázky, opakovanie určitých fráz
 verbálne agresívne správanie – nadávky, vyhrážky
 fyzicky agresívne správanie – strkanie, kopanie, bitie, agresivita voči veciam (trhanie prádla), môže byť prítomná agresivita len v určitých situáciách napr. ak je pacient nutený k určitej aktivite – jedlo, kúpanie
 agitovanosť – neustály alebo často sa opakujúci sa nekľud, niekedy mierny, inokedy výrazný.
Neprimerané správanie a nekľud obvykle v priebehu dňa výrazne kolíšu, časté sú nočné nepokoje. Väčšia predispozícia k výskytu týchto príznakov je u pacientov ktorí prežívajú negatívne životné udalosti, trpia senzorickým deficitom napr. hluchotou, prežívajú telesný dyskomfort (napr. bolesť, zápaly, dehydratácia, hypoxia a pod).
C cognition (kognícia-poznávacia schopnosť).

Ako teda rozpoznám demenciu?
Pacienti s demenciou trpia nasledovnými ťažkosťami:
 zábudlivosť (väčšinou býva najprv postihnutá krátkodobá pamäť, ľudia so začinajúcou demenciou si napr. nedokážu dobre zapamätať telefónne čísla, mená osôb a pod. Niektoré veci si zapamätajú len na pár minút, pamäť na staršie udalosti je však obvykle dobre zachovaná)
 poruchy orientácie (napr. si nespomenú, aký je dátum, kde sa nachádzajú, ako sa volajú atď),
 zmätenosť,
 nespavosť a nepokoj (stavy nepokoja sa objavujú najčastejšie v noci),
 blud prenasledovania (niekedy si človek trpiaci demenciou myslí, že mu chcú druhí spôsobiť niečo zlé, niečo proti nemu chystajú, keď niečo zo zábudlivosti založí, domnieva sa, že ho niekto okradol),
 poruchy reči (hľadá slová, nedokáže pomenovať predmety),
 depresia (nie zriedka sa objavuje skleslá nálada),
 zhoršenie praktických schopností (ťažkosti s vykonávaním jednoduchých úkonov ako je napr. obliekanie sa),
 zanedbávanie starostlivosti o telo (zanedbáva telesnú hygienu, neudržuje si v čistote odev),
 zmeny osobnosti alebo schopnosti úsudku (napr. nevhodné vtipkovanie bezdôvodná hrubosť voči ľuďom, intolerancia voči mienke druhých, „starecká tvrdohlavosť“).

Aké typy demencií poznáme?
Demencie môžeme podľa príčiny zhruba rozdeliť do dvoch skupín:
1. Demencia neurodegeneratívneho pôvodu (atroficko-degeneratívne demencie)
2. Demencie sekundárne (symptomatické) – k rozvoju demencie dochádza na podklade postihnutia mozgovej činnosti niektorými systémovými ochoreniami, intoxikáciami, traumami, zápalmi, vaskulárnymi zmenami a pod. , avšak oba mechanizmi vzniku demencií sa navzájom prelínajú.
Smutnou pravdou je, že v našej spoločnosti sú starší dospelí stigmatizovaní. Ešte omnoho horšie postavenie v spoločnosti mávajú starší pacienti trpiaci demenciou, pretože príznaky ochorenia a omnoho vyššia závislosť na starostlivosti prispievajú k negatívnemu hodnoteniu ochorenia a pacienta. Samotná stigma spojená s demenciou potom môže brániť pacientovi aj rodine vo vyhľadaní pomoci, pretože sa za príznaky hanbia, obávajú sa ďalšieho zahanbenia a možné potvrdenie diagnózy demencie môžu vnímať ako ubíjajúci ortieľ a zvýšenie neistoty do budúcna.
Väčšina demencií je ireverzibliných a niektoré z nich predstavujú primárnu príčinu smrti alebo sa na mortalite významne podieľajú.

Liečba
Terapia demencií pozostáva z farmakologických aj nefarmakologických prístupov. Ich cieľom je dosiahnutie optimálnych funkčných schopností chorého, prevencia porúch správania a psychologických symptómov a v prípade ich výskytov ich zvládnutie, zvýšenie sebauvedomenia, zachovania a zlepšenia sebestačnosti a kvality života, podpora rodinných aj profesionálnych opatrovateľov.
Cieľom starostlivosti o chorého s demenciou je jeho spokojnosť. Zaisťujeme mu bezpečie a pocit bezpečnosti, snažíme sa o sociálne začlenenie pacienta. Taktiež je potrebné dbať na celkový telesný stav a jeho pohodlie – dostatočný príjem jedla a tekutín a taktiež je nutné dodržiavanie pravidiel racionálnej farmakoterapie.

Aké sú možnosti prevencie?
Medzi ochranné faktory, ktoré znižujú pravdepodobnosť vzniku demencie patria hlavne:
 vyššie vzdelanie
 stály tréning mozgu a pamäti (precvičovanie mozgu pomocou logických, pozornostných alebo pamäťových hier, prípadne skupinových tréningov mozgu)
 dostatok duševnej a sociálnej aktivity
 správna životospráva
 dostatok príjmu vitamínov

Kde nájsť pomoc?
 u všeobecného lekára,
 u odborného lekára (psychiater, neurológ, geriater),
 v špeciálnych centrách pre liečbu demencií,
 v nemocnicii

Dbajme, aby nám staroba nezanechala vrásky aj na duši, keď ich už robí na tvári.
(Michel de Montaigne)

ZDROJE:
JIRÁK, R et al. Gerontopsychiatrie. Praha: Galén; 2013.
TRENCKMANN, U.- BANDELOW, B. Psychiatria a psychoterapia (Preložil a doplnil J.Hašto). Trenčín: Vydavateľtvo F, 2005.
OCISKOVÁ, M. – PRAŠKO, J. 2015. Stigmatizace a sebestigmatizace u psychických poruch. První vydání. Praha: Grada, 2015.


sydney-sims-fZ2hMpHIrbI-unsplash-1-1200x800.jpg
No more stigma
27/jún/2018

Definícia

Depresívna porucha je klinickým stavom vedúcim k subjektívnemu utrpeniu, zneschopneniu a zníženej kvalite života v rôznych oblastiach života jednotlivca s celospoločenským presahom namä pre chronickosť priebehu a vysokú frekvenciu výskytu.

Celoživotná prevalencia depresívnej poruchy je 16,2% , s najčastejším výskytom vo vekovej skupine 30-44 rokov, pričom ženy sú depresívnym
ochorením postihnuté dvojnásobne častejšie ako muži.

Základnou diagnostickou podmienkou depresívnej poruchy je prítomnosť depresívnej epizódy, kde v komplexe príznakov sú za hlavné považované patologicky poklesnutá nálada, strata záujmov, potešenia a zníženie energie. V praxi sa často pozorujú subsyndrómové zmiešané formy depresívneho a úzkostného syndrómu. Presná príčina vzniku depresie zatiaľ stále nie je známa. Na jej rozvoji sa podieľa vzájomná interakcia mnohých rizikových faktorov. Medzi nich patria biologické, psychologické a sociálne vplyvy a faktory prostredia. Medzi hlavné príznaky depresie patria poruchy nálady, myslenia, vnímania a poruchy psychomotorického tempa.

Typický akútne prebiehajúci depresívny syndróm označujeme ako depresívnu fázu. Ta môže prebiehať v ľahkej, strednej alebo ťažkej forme.

Základnými metódami liečby depresie je podávanie antidepresívnych liekov a psychoterapia. Liečebný efekt vo vzťahu k hlavným symptómom depresie sa po nasadení antidepresív prejaví väčšinou do 6-8 týždňov od začiatku liečby.

Hlavným klinickým prejavom je neprimerane skleslá nálada sprevádzaná znížením fyzickej aktivity a neschopnosťou prežívať radosť, vegetatívnymi príznakmi, úbytkom energie pri vykonávaní bežných denných činností a typickými zmenami v cirkadiánnej rytmicite (poruchy spánku, kolísanie nálady v priebehu dňa). Tieto ťažkosti by mali trvať aspoň 2 týždne. Depresia býva tiež spojená so spomalením psychomotorického tempa, ide o inhibovanú depresiu. V prípade, že je depresia sprevádzaná intenzívnejšou úzkosťou, môže naopak nadobudnúť agitovanú formu, ktorá je veľmi nebezpečná z hľadiska rizika samovraždy. Depresívnu náladu typicky sprevádzajú zmeny myslenia začínajúce jednoduchými pocitmi viny a vlastnej insuficiencie, pesimizmom až po úplne vyjadrené mikromanické bludy.

Vo výskyte depresie sú patrné geografické odlišnosti. V Afrike (Maroko) sa v súčasnej dobe udáva prevalencia depresie 13,7 %, zatiaľčo v Európe (Švédsko) uvádza depresiu pri použití subjektívneho dotazníka v bežnej populácii len 9,5 % respondentov. Výskyt stúpa s vekom, ale v poslednej dobe je výraznejší výskyt i v nižších vekových skupinách. Príčina je pravdepodobne v lepšej diagnostike a účinnejšej zdravotníckej osvete, ktorá uľahčuje záchyt už včasnejších štádií depresívnej poruchy. Vo vyspelých štátoch predstavuje depresia jednu z najčastejších príčin pracovnej neschopnosti. V týchto zemiach je zdravotníckej osvete venovaná výrazná starostlivosť, ale predsa existuje pomerne značné percento osôb, ktoré sa s depresívnou epizódou k odborníkovi nedostaví. Depresia sa často skrýva tiež za telesnými príznakmi a obzvlášť u osôb vo vyššom veku môžu v klinickom obraze dominovať polymorfné somatické obtiaže a smútok nemusí byť prítomný. Depresia sa veľmi často vyskytuje spoločne so somatickými ochoreniami. Jedným z typov depresie je tzv. sezónna depresia, ktorou trpí okolo 5 % osôb. Podľa odhadov môže priemerný praktický lekár v Českej republike očakávať, že až 10 % pacientov, ktorí ho navštívia, trpí depresiou.

V rámci depresívnej epiźidy sú pozorované i kognitívne príznaky. V rámci kognitívnych príznakov sú časté ruminácie, hypochondrické a suicidálne myšlienky. Mentálne pochody sú spomalené. Subjektívne udávané spomalenie psychických procesov sa vyskytuje až v 90% depresívnych pacietov, klinické údaje svedčia pre vysoký výskyt psyhomotorickej retardávie. Spomalený reakčný čas nie je špecifický pre depresiu a najpravdepodobnejšie odráža závažnosť depresie. Obsahom depresívnych bludov sú pocity viny, záujem o vlastné telo a perzekučné bludy.

Patofyziológia depresie

Depresia je spojená s určitými alteráciami na úrovni neurónov i komplexných nervových sietí.

Klinická a etiologická heterogenita depresie naznačuje, že u rôznych pacientov s depresiou sa uplatňujú rozdielne etiopatogenetické mechanizmy. Genetické faktory sa podieľajú na etiopatogenéze depresie približne v 37%, čo je výrazne menej ako pri schizofrénii a bipolárnej afektívnej poruche. Niektoré faktory vonkajšieho prostredia zasa môžu predisponovať pre vznik depresie prostredníctvom epigenetických zmien (napr. epigenetické zmeny promótorovej oblasti génu pre receptor pre glukokortikoidy).

U pacientov s depresiou dochádza taktiež k alteráciám cirkadiánnych rytmov, čo sa prejavuje narušením cyklu spánok-bdenie.

Výskum sa zameriava aj na podiel stresových životných udalostí, obzvlášť u detí (napr. strata rodiča, zneužívanie), ktoré zvyšujú náchylnosť na vznik depresie. Predpokladá sa, že stresové udalosti môžu významnou mierou ovplyvniť niektoré biologické procesy, napríklad činnosť neurónov syntetizujúcich kortikoliberín, čím zvyšujú náchylnosť jedinca na pôsobenie stresorov v neskoršom období. Spojitosť medzi alterovanou činnosťou hypotalamo-hypofýzo-adrenokortikálnej osi a depresiou je pritom známa už dlhú dobu.

V etiopatogenéze depresie pravdepodobne zohráva významnú úlohu aj zápal.
Poukazuje na to viacero faktov:

• u jedincov s veľkou depresiou sú často zvýšené plazmatické hladiny prozápalových cytokínov;

• u pacientov so zápalovými chorobami je zvýšená incidencia depresie;

• liečba pacientov cytokínmi (napr. liečba hepatitídy C) zvyšuje riziko vzniku depresie;

• antidepresíva vykazujú aj protizápalové pôsobenie.

Klasifikácia a typy depresie

Typický akútne prebiehajúci depresívny syndróm označujeme ako depresívnu epizódu. Tá môže prebiehať v ľahkej, stredne ťažkej alebo ťažkej forme. V prípade ťažkej depresívnej epizódy potom rozlišujeme, či ju doprevádzajú psychotické príznaky, ktoré sú najčastejšie reprezentované niektorým z mikromanických bludov (autoakuzačný, insuficientný, hypochondrický, ruinačný, blud eternity atď.), ktoré môžu byť spojené prípadne tiež s paranoidne-perzekučnou komponentou. Veľmi vzácne sa vyskytujú aj halucinácie, väčšinou telové alebo chuťové, ktoré potom zodpovedajú obsahu bludu.

Periodická (rekurentná) depresívna porucha je charakterizovaná opakovanými fázami depresie bez prítomnosti samostatnej epizódy zvýšenej nálady a energie (mánie). Môžu sa objaviť krátke epizódy ľahkého zvýšenia nálady a zvýšenej aktivity (hypománie), ktoré sa dostavia bezprostredne po depresívnej fáze. Tieto krátke zmeny nálady bývajú niekedy vyvolané antidepresívnou liečbou. V prípade rekurentnej depresívnej poruchy potom v diagnóze určujeme, o ktorú depresívnu epizódu sa jedná alebo či je pacient v remisii.

Všeobecné diagnostické kritéria klasifikačného systému MKCH-10 pre F32
depresívnu epizódu

G1. Depresívna epizóda by mala trvať aspoň 2 týždne.

G2. Nikdy sa nevyskytli príznaky, ktoré by postačovali na splnenie kritérií
pre hypomanickú alebo manickú epizódu.

G3. Epizóda nie je spôsobená užívaním psychoaktívnych látok alebo
organickou duševnou poruchou.

Pri typických epizódach všetkých troch foriem (mierna, stredne ťažká a ťažká) trpí jedinec skleslou náladou, znížením energie a aktivity. Je
zhoršená schopnosť tešiť sa, dochádza k poklesu záujmov a k zhoršeniu koncentrácie. Obvyklá je značná unaviteľnosť aj po nepatrnej námahe. Iné, obvyklé príznaky sú:

A- zhoršené sústredenie a pozornosť,
B- znížené sebavedomie a sebadôvera,

C- pocity viny a bezcennosti (aj pri ataku mierneho typu)

D- smutný a pesimistický pohľad na budúcnosť,

E- myšlienky na sebapoškodzovanie a samovraždu,

F- poruchy spánku,

G- znížená chuť do jedla.

Liečba depresie

Úlohou liečby depresie je odstrániť príznaky poruchy, obnoviť pôvodné pracovné a spoločenské uplatnenie a odvrátiť nebezpečenstvo relapsu tejto poruchy. K tomu slúžia predovšetkým *psychofarmaká, psychoterapia a elektrokonvulzívna liečba**. *V ostatných rokoch sa na liečbu depresívnej poruchy využíva i rTMS – repetitívna transkraniálna magnetická stimulácia.

Farmakoterapia depresie

Antidepresíva (AD) sú liekmi prvej voľby v prípade jednotlivej epizódy depresie, ako aj v prípade rekurentnej stredne ťažkej a ťažkej monopolárnej depresívnej poruchy bez psychotických príznakov.

– možné zhoršenie príznakov depresie v úvode liečby (napr. zvýraznenie úzkosti, objavenie sa suicidálnych myšlienok), potrebné častejšie kontroly počas prvých dvoch týždňov liečby, monitoring prípadných nežiaducich úćinkov

– nástup účinku antidepresív je zvyčajne po 10 – 21 dňoch od začatia liečby zvolenou terapeutickou dávkou AD a súvisí s ich mechanizmom účinku (postupné zmeny intracelulárnej signalizácie a ovplyvnenie neuronálnej plasticity (neurogenézy).

Trvanie akútnej fázy liečby je obvykle 6 – 8 týždňov. Cieľom je odstránenie príznakov depresie (dosiahnutie remisie).

Cieľom pokračujúcej (udržiavacej) fázy liečby je predísť relapsu depresie. Jej trvanie má presahovať obvyklé trvanie jednotlivej fázy depresie, t. j. zvyčajne 6 – 9 mesiacov od ústupu klinických príznakov. Dávkovanie AD je rovnaké ako v akútnej fáze liečby.

V prípadoch rekurentnej monopolárnej alebo bipolárnej depresívnej poruchy s rizikovými príznakmi, s reziduálnymi príznakmi, s nepriaznivým priebehom je potrebná dlhodobá, aj niekoľkoročná liečba. Indikované sú AD, resp. klasické thymoprofylaktiká.

Pri ukončení liečby AD vysadzujeme postupne pre riziko vzniku „príznakov z vysadenia“ (65).

Elektrokonvulzívna liečba (ECT)

ECT sa primárne využíva na liečbu farmakorezistentnej depresie, no môže byť použitá aj u vysoko rizikových prípadov ťažkej depresie, s psychotickými alebo bez psychotických symptómov alebo ak je farmakoterapia kontraindikovaná alebo netolerovaná. Podľa viacerých terapeutických usmernení môže byť v prípade indikácie depresívnej poruchy ECT ako liečba prvej voľby využitá aj na liečbu depresie s katatónnymi príznakmi.

Indikácie ECT pri liečbe depresie podľa odporúčaní RCPsych:

ECT ako liečba voľby pri ťažkej depresívnej poruche asociovanej s/so:

– suicidálnym pokusom, výraznými suicidálnymi ideáciami, život ohrozujúcim stavom kvôli odmietaniu jedla a tekutín

ECT po zvážení pri ťažkej depresívnej poruche asociovanej s/so: ?

– stuporom, výraznou psychomotorickou retardáciou, depresívnymi bludmi a/alebo halucináciami

Pri neprítomnosti vyššie uvedených príznakov môže byť ECT zvažovaná ako liečba druhej alebo tretej voľby pri depresívnych poruchách, ktoré neboli adekvátne liečené antidepresívami a pri ktorých nebolo dosiahnuté sociálne uzdravenie.

Voľba ECT môže byť ovplyvnená aj:
– pacientovou preferenciou alebo predchádzajúcou skúsenosťou s neefektívnou alebo netolerovanou medikamentóznou liečbou

– predchádzajúcim terapeutickým úspechom ECT .

Repetitívna transkraniálna magnetická stimulácia- rTMS

Repetitívna transkraniálna magnetická stimulácia (rTMS) sa posledných 18 rokoch vyvíjala ako potenciálna terapeutická metóda pre paci- entov s depresívnou poruchou. V posledných rokoch bola schválená pre klinické použitie vo viacerých krajinách, vrátane Spojených štátov amerických v roku 2008. rTMS je pravdepodobne verejnosťou vnímaná menej kontroverzne než ostatné biologické liečebné metódy v psychiatrii, pretože pri nej nie je nutné používať anestéziu, nespája sa s bezvedomím alebo chirurgickým zásahom do CNS.

Pri rTMS sa používa rýchlo meniace sa magnetické pole, ktoré pôsobí skrz kalvu a indukuje slabý elektrický prúd v povrchovej časti kortexu,
približne do hĺbky 2 cm. Indukovaná elektrická aktivita spôsobuje v kortikálnych neurónoch výboj akčných potenciálov. Princípom rTMS je
opakovaná aplikácia rýchlo sa meniaceho magnetického poľa na určitú oblasť kortexu za účelom modulovania lokálnej aktivity kôry, ako aj vzdialenejších častí CNS.

Terapeutické sedenia sa odporúčajú realizovať na každodennej báze v rozsahu 2 až 9 týždňov, v jednom týždni sa odporúča zrealizovať 5 sedení. Súčasné odporúčania hovoria o dĺžke trvania liečby aspoň 6 týždňov, prípadne aj dlhšie, ak je u pacienta tendencia k ďalšiemu zlepšovaniu. Pokiaľ sa nedosiahne aspoň čiastočná terapeutická odpoveď za 3 – 4 týždne liečby, má zmysel prehodnotiť terapeutickú stratégiu pri rTMS stimulácii, alebo zvoliť ďalšie postupy mimo rTMS.

rTMS môže byť podávaná pacientom bez psychofarmakologickej liečby, ale i nonrespondérom alebo parciálnym respondérom, ktorých farmakologická liečba v priebehu rTMS pokračuje. Hoci sa vo viacerých štúdiách porovnávajúcich ECT a rTMS uvádza efekt rTMS ako porovnateľný s ECT, po dôslednom prehodnotení výsledkov je zrejmá väčšia účinnosť ECT.

Zdroje:

Vašečková B., Hajdúk M. Poruchy sexuality u pacientov s depresívnou
poruchou liečených antidepresívami. Čes a slov. Psychiat 2017; 113 (3):
111-118

Štětkářová I, Horáček J. Deprese u vybraných neurologických onemocnění.
Cesk Slov Neurol N 2016; 79/112(6): 626–638

Dostupné online: http://www.prolekarniky.cz/pdf?id=59451

Laňková J. Screening deprese v primární péči – první výsledky studie
SCREEDEP. Practicus 2007;10:17–8

Mezinárodní klasifikace nemocí 10. revize. Duševní poruchy a poruchu
chování. Popisy klinických příznaků a diagnostické kritéria. (Přel. z angl.
orig.). Praha, Psychiatrické centrum 1992. 282 s.-“Zprávy” č.102.

Raboch J, Zvolský P et al. 2001. Psychiatrie. První vydání. Praha. Galén,
2001. 260 s. ISBN 80-7262-140-8

Dragašek J, Chylová M. Postavenie repetitívnej transkraniálnej magnetickej
stimulácie v liečbe depresie vo svetle súčasných poznatkov. Psychiatr.
prax; 2013; 14(3): 94–98



Realizované s finančnou podporou Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky – v rámci dotácie podpora duševného zdravia v Slovenskej republike pre rok 2018.

No More Stigma, n.o.

nomorestigmask@gmail.com
IČO: 51191181
DIČ: 2120884656

Copyright No More Stigma, n.o. All rights reserved.