Blog

sydney-sims-fZ2hMpHIrbI-unsplash-1-1200x800.jpg
No more stigma
27/jún/2018

Definícia

Depresívna porucha je klinickým stavom vedúcim k subjektívnemu utrpeniu, zneschopneniu a zníženej kvalite života v rôznych oblastiach života jednotlivca s celospoločenským presahom namä pre chronickosť priebehu a vysokú frekvenciu výskytu.

Celoživotná prevalencia depresívnej poruchy je 16,2% , s najčastejším výskytom vo vekovej skupine 30-44 rokov, pričom ženy sú depresívnym
ochorením postihnuté dvojnásobne častejšie ako muži.

Základnou diagnostickou podmienkou depresívnej poruchy je prítomnosť depresívnej epizódy, kde v komplexe príznakov sú za hlavné považované patologicky poklesnutá nálada, strata záujmov, potešenia a zníženie energie. V praxi sa často pozorujú subsyndrómové zmiešané formy depresívneho a úzkostného syndrómu. Presná príčina vzniku depresie zatiaľ stále nie je známa. Na jej rozvoji sa podieľa vzájomná interakcia mnohých rizikových faktorov. Medzi nich patria biologické, psychologické a sociálne vplyvy a faktory prostredia. Medzi hlavné príznaky depresie patria poruchy nálady, myslenia, vnímania a poruchy psychomotorického tempa.

Typický akútne prebiehajúci depresívny syndróm označujeme ako depresívnu fázu. Ta môže prebiehať v ľahkej, strednej alebo ťažkej forme.

Základnými metódami liečby depresie je podávanie antidepresívnych liekov a psychoterapia. Liečebný efekt vo vzťahu k hlavným symptómom depresie sa po nasadení antidepresív prejaví väčšinou do 6-8 týždňov od začiatku liečby.

Hlavným klinickým prejavom je neprimerane skleslá nálada sprevádzaná znížením fyzickej aktivity a neschopnosťou prežívať radosť, vegetatívnymi príznakmi, úbytkom energie pri vykonávaní bežných denných činností a typickými zmenami v cirkadiánnej rytmicite (poruchy spánku, kolísanie nálady v priebehu dňa). Tieto ťažkosti by mali trvať aspoň 2 týždne. Depresia býva tiež spojená so spomalením psychomotorického tempa, ide o inhibovanú depresiu. V prípade, že je depresia sprevádzaná intenzívnejšou úzkosťou, môže naopak nadobudnúť agitovanú formu, ktorá je veľmi nebezpečná z hľadiska rizika samovraždy. Depresívnu náladu typicky sprevádzajú zmeny myslenia začínajúce jednoduchými pocitmi viny a vlastnej insuficiencie, pesimizmom až po úplne vyjadrené mikromanické bludy.

Vo výskyte depresie sú patrné geografické odlišnosti. V Afrike (Maroko) sa v súčasnej dobe udáva prevalencia depresie 13,7 %, zatiaľčo v Európe (Švédsko) uvádza depresiu pri použití subjektívneho dotazníka v bežnej populácii len 9,5 % respondentov. Výskyt stúpa s vekom, ale v poslednej dobe je výraznejší výskyt i v nižších vekových skupinách. Príčina je pravdepodobne v lepšej diagnostike a účinnejšej zdravotníckej osvete, ktorá uľahčuje záchyt už včasnejších štádií depresívnej poruchy. Vo vyspelých štátoch predstavuje depresia jednu z najčastejších príčin pracovnej neschopnosti. V týchto zemiach je zdravotníckej osvete venovaná výrazná starostlivosť, ale predsa existuje pomerne značné percento osôb, ktoré sa s depresívnou epizódou k odborníkovi nedostaví. Depresia sa často skrýva tiež za telesnými príznakmi a obzvlášť u osôb vo vyššom veku môžu v klinickom obraze dominovať polymorfné somatické obtiaže a smútok nemusí byť prítomný. Depresia sa veľmi často vyskytuje spoločne so somatickými ochoreniami. Jedným z typov depresie je tzv. sezónna depresia, ktorou trpí okolo 5 % osôb. Podľa odhadov môže priemerný praktický lekár v Českej republike očakávať, že až 10 % pacientov, ktorí ho navštívia, trpí depresiou.

V rámci depresívnej epiźidy sú pozorované i kognitívne príznaky. V rámci kognitívnych príznakov sú časté ruminácie, hypochondrické a suicidálne myšlienky. Mentálne pochody sú spomalené. Subjektívne udávané spomalenie psychických procesov sa vyskytuje až v 90% depresívnych pacietov, klinické údaje svedčia pre vysoký výskyt psyhomotorickej retardávie. Spomalený reakčný čas nie je špecifický pre depresiu a najpravdepodobnejšie odráža závažnosť depresie. Obsahom depresívnych bludov sú pocity viny, záujem o vlastné telo a perzekučné bludy.

Patofyziológia depresie

Depresia je spojená s určitými alteráciami na úrovni neurónov i komplexných nervových sietí.

Klinická a etiologická heterogenita depresie naznačuje, že u rôznych pacientov s depresiou sa uplatňujú rozdielne etiopatogenetické mechanizmy. Genetické faktory sa podieľajú na etiopatogenéze depresie približne v 37%, čo je výrazne menej ako pri schizofrénii a bipolárnej afektívnej poruche. Niektoré faktory vonkajšieho prostredia zasa môžu predisponovať pre vznik depresie prostredníctvom epigenetických zmien (napr. epigenetické zmeny promótorovej oblasti génu pre receptor pre glukokortikoidy).

U pacientov s depresiou dochádza taktiež k alteráciám cirkadiánnych rytmov, čo sa prejavuje narušením cyklu spánok-bdenie.

Výskum sa zameriava aj na podiel stresových životných udalostí, obzvlášť u detí (napr. strata rodiča, zneužívanie), ktoré zvyšujú náchylnosť na vznik depresie. Predpokladá sa, že stresové udalosti môžu významnou mierou ovplyvniť niektoré biologické procesy, napríklad činnosť neurónov syntetizujúcich kortikoliberín, čím zvyšujú náchylnosť jedinca na pôsobenie stresorov v neskoršom období. Spojitosť medzi alterovanou činnosťou hypotalamo-hypofýzo-adrenokortikálnej osi a depresiou je pritom známa už dlhú dobu.

V etiopatogenéze depresie pravdepodobne zohráva významnú úlohu aj zápal.
Poukazuje na to viacero faktov:

• u jedincov s veľkou depresiou sú často zvýšené plazmatické hladiny prozápalových cytokínov;

• u pacientov so zápalovými chorobami je zvýšená incidencia depresie;

• liečba pacientov cytokínmi (napr. liečba hepatitídy C) zvyšuje riziko vzniku depresie;

• antidepresíva vykazujú aj protizápalové pôsobenie.

Klasifikácia a typy depresie

Typický akútne prebiehajúci depresívny syndróm označujeme ako depresívnu epizódu. Tá môže prebiehať v ľahkej, stredne ťažkej alebo ťažkej forme. V prípade ťažkej depresívnej epizódy potom rozlišujeme, či ju doprevádzajú psychotické príznaky, ktoré sú najčastejšie reprezentované niektorým z mikromanických bludov (autoakuzačný, insuficientný, hypochondrický, ruinačný, blud eternity atď.), ktoré môžu byť spojené prípadne tiež s paranoidne-perzekučnou komponentou. Veľmi vzácne sa vyskytujú aj halucinácie, väčšinou telové alebo chuťové, ktoré potom zodpovedajú obsahu bludu.

Periodická (rekurentná) depresívna porucha je charakterizovaná opakovanými fázami depresie bez prítomnosti samostatnej epizódy zvýšenej nálady a energie (mánie). Môžu sa objaviť krátke epizódy ľahkého zvýšenia nálady a zvýšenej aktivity (hypománie), ktoré sa dostavia bezprostredne po depresívnej fáze. Tieto krátke zmeny nálady bývajú niekedy vyvolané antidepresívnou liečbou. V prípade rekurentnej depresívnej poruchy potom v diagnóze určujeme, o ktorú depresívnu epizódu sa jedná alebo či je pacient v remisii.

Všeobecné diagnostické kritéria klasifikačného systému MKCH-10 pre F32
depresívnu epizódu

G1. Depresívna epizóda by mala trvať aspoň 2 týždne.

G2. Nikdy sa nevyskytli príznaky, ktoré by postačovali na splnenie kritérií
pre hypomanickú alebo manickú epizódu.

G3. Epizóda nie je spôsobená užívaním psychoaktívnych látok alebo
organickou duševnou poruchou.

Pri typických epizódach všetkých troch foriem (mierna, stredne ťažká a ťažká) trpí jedinec skleslou náladou, znížením energie a aktivity. Je
zhoršená schopnosť tešiť sa, dochádza k poklesu záujmov a k zhoršeniu koncentrácie. Obvyklá je značná unaviteľnosť aj po nepatrnej námahe. Iné, obvyklé príznaky sú:

A- zhoršené sústredenie a pozornosť,
B- znížené sebavedomie a sebadôvera,

C- pocity viny a bezcennosti (aj pri ataku mierneho typu)

D- smutný a pesimistický pohľad na budúcnosť,

E- myšlienky na sebapoškodzovanie a samovraždu,

F- poruchy spánku,

G- znížená chuť do jedla.

Liečba depresie

Úlohou liečby depresie je odstrániť príznaky poruchy, obnoviť pôvodné pracovné a spoločenské uplatnenie a odvrátiť nebezpečenstvo relapsu tejto poruchy. K tomu slúžia predovšetkým *psychofarmaká, psychoterapia a elektrokonvulzívna liečba**. *V ostatných rokoch sa na liečbu depresívnej poruchy využíva i rTMS – repetitívna transkraniálna magnetická stimulácia.

Farmakoterapia depresie

Antidepresíva (AD) sú liekmi prvej voľby v prípade jednotlivej epizódy depresie, ako aj v prípade rekurentnej stredne ťažkej a ťažkej monopolárnej depresívnej poruchy bez psychotických príznakov.

– možné zhoršenie príznakov depresie v úvode liečby (napr. zvýraznenie úzkosti, objavenie sa suicidálnych myšlienok), potrebné častejšie kontroly počas prvých dvoch týždňov liečby, monitoring prípadných nežiaducich úćinkov

– nástup účinku antidepresív je zvyčajne po 10 – 21 dňoch od začatia liečby zvolenou terapeutickou dávkou AD a súvisí s ich mechanizmom účinku (postupné zmeny intracelulárnej signalizácie a ovplyvnenie neuronálnej plasticity (neurogenézy).

Trvanie akútnej fázy liečby je obvykle 6 – 8 týždňov. Cieľom je odstránenie príznakov depresie (dosiahnutie remisie).

Cieľom pokračujúcej (udržiavacej) fázy liečby je predísť relapsu depresie. Jej trvanie má presahovať obvyklé trvanie jednotlivej fázy depresie, t. j. zvyčajne 6 – 9 mesiacov od ústupu klinických príznakov. Dávkovanie AD je rovnaké ako v akútnej fáze liečby.

V prípadoch rekurentnej monopolárnej alebo bipolárnej depresívnej poruchy s rizikovými príznakmi, s reziduálnymi príznakmi, s nepriaznivým priebehom je potrebná dlhodobá, aj niekoľkoročná liečba. Indikované sú AD, resp. klasické thymoprofylaktiká.

Pri ukončení liečby AD vysadzujeme postupne pre riziko vzniku „príznakov z vysadenia“ (65).

Elektrokonvulzívna liečba (ECT)

ECT sa primárne využíva na liečbu farmakorezistentnej depresie, no môže byť použitá aj u vysoko rizikových prípadov ťažkej depresie, s psychotickými alebo bez psychotických symptómov alebo ak je farmakoterapia kontraindikovaná alebo netolerovaná. Podľa viacerých terapeutických usmernení môže byť v prípade indikácie depresívnej poruchy ECT ako liečba prvej voľby využitá aj na liečbu depresie s katatónnymi príznakmi.

Indikácie ECT pri liečbe depresie podľa odporúčaní RCPsych:

ECT ako liečba voľby pri ťažkej depresívnej poruche asociovanej s/so:

– suicidálnym pokusom, výraznými suicidálnymi ideáciami, život ohrozujúcim stavom kvôli odmietaniu jedla a tekutín

ECT po zvážení pri ťažkej depresívnej poruche asociovanej s/so: ?

– stuporom, výraznou psychomotorickou retardáciou, depresívnymi bludmi a/alebo halucináciami

Pri neprítomnosti vyššie uvedených príznakov môže byť ECT zvažovaná ako liečba druhej alebo tretej voľby pri depresívnych poruchách, ktoré neboli adekvátne liečené antidepresívami a pri ktorých nebolo dosiahnuté sociálne uzdravenie.

Voľba ECT môže byť ovplyvnená aj:
– pacientovou preferenciou alebo predchádzajúcou skúsenosťou s neefektívnou alebo netolerovanou medikamentóznou liečbou

– predchádzajúcim terapeutickým úspechom ECT .

Repetitívna transkraniálna magnetická stimulácia- rTMS

Repetitívna transkraniálna magnetická stimulácia (rTMS) sa posledných 18 rokoch vyvíjala ako potenciálna terapeutická metóda pre paci- entov s depresívnou poruchou. V posledných rokoch bola schválená pre klinické použitie vo viacerých krajinách, vrátane Spojených štátov amerických v roku 2008. rTMS je pravdepodobne verejnosťou vnímaná menej kontroverzne než ostatné biologické liečebné metódy v psychiatrii, pretože pri nej nie je nutné používať anestéziu, nespája sa s bezvedomím alebo chirurgickým zásahom do CNS.

Pri rTMS sa používa rýchlo meniace sa magnetické pole, ktoré pôsobí skrz kalvu a indukuje slabý elektrický prúd v povrchovej časti kortexu,
približne do hĺbky 2 cm. Indukovaná elektrická aktivita spôsobuje v kortikálnych neurónoch výboj akčných potenciálov. Princípom rTMS je
opakovaná aplikácia rýchlo sa meniaceho magnetického poľa na určitú oblasť kortexu za účelom modulovania lokálnej aktivity kôry, ako aj vzdialenejších častí CNS.

Terapeutické sedenia sa odporúčajú realizovať na každodennej báze v rozsahu 2 až 9 týždňov, v jednom týždni sa odporúča zrealizovať 5 sedení. Súčasné odporúčania hovoria o dĺžke trvania liečby aspoň 6 týždňov, prípadne aj dlhšie, ak je u pacienta tendencia k ďalšiemu zlepšovaniu. Pokiaľ sa nedosiahne aspoň čiastočná terapeutická odpoveď za 3 – 4 týždne liečby, má zmysel prehodnotiť terapeutickú stratégiu pri rTMS stimulácii, alebo zvoliť ďalšie postupy mimo rTMS.

rTMS môže byť podávaná pacientom bez psychofarmakologickej liečby, ale i nonrespondérom alebo parciálnym respondérom, ktorých farmakologická liečba v priebehu rTMS pokračuje. Hoci sa vo viacerých štúdiách porovnávajúcich ECT a rTMS uvádza efekt rTMS ako porovnateľný s ECT, po dôslednom prehodnotení výsledkov je zrejmá väčšia účinnosť ECT.

Zdroje:

Vašečková B., Hajdúk M. Poruchy sexuality u pacientov s depresívnou
poruchou liečených antidepresívami. Čes a slov. Psychiat 2017; 113 (3):
111-118

Štětkářová I, Horáček J. Deprese u vybraných neurologických onemocnění.
Cesk Slov Neurol N 2016; 79/112(6): 626–638

Dostupné online: http://www.prolekarniky.cz/pdf?id=59451

Laňková J. Screening deprese v primární péči – první výsledky studie
SCREEDEP. Practicus 2007;10:17–8

Mezinárodní klasifikace nemocí 10. revize. Duševní poruchy a poruchu
chování. Popisy klinických příznaků a diagnostické kritéria. (Přel. z angl.
orig.). Praha, Psychiatrické centrum 1992. 282 s.-“Zprávy” č.102.

Raboch J, Zvolský P et al. 2001. Psychiatrie. První vydání. Praha. Galén,
2001. 260 s. ISBN 80-7262-140-8

Dragašek J, Chylová M. Postavenie repetitívnej transkraniálnej magnetickej
stimulácie v liečbe depresie vo svetle súčasných poznatkov. Psychiatr.
prax; 2013; 14(3): 94–98


cristian-newman-4GHL4ozk94Y-unsplash-1-1200x801.jpg
No more stigma
15/jún/2018

Robin Williams
„Myslím, že najsmutnejší ľudia sa vždy snažia, aby boli iní ľudia šťastní, pretože vedia, aké to je cítiť sa absolútne bezcenne a nechcú, aby sa takto cítil aj niekto iný.“

Samovražda (latinsky suicidium, zo sui- sa, seba a caedere- zabiť, respektíve caedium- zabitie) je čin vedomého a úmyselného ukončenia vlastného života.

Myšlienky na samovraždu, prianie nežiť a priame samovražedné správanie vyplývajú z neznesiteľného pocitu psychického utrpenia a presvedčenia, že utrpenie nikdy neskončí.

Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) si ročne vezme život vlastnou rukou viac ako 800 000 ľudí. To znamená 1 človek každých 40 sekúnd.

Každú zmienku o samovražde je treba brať vážne. Ľudia, ktorý pomýšľajú na samovraždu, sa častokrát cítia zahanbení. Jedným z motívov samovražedných tendencií môže byť strata sebaúcty. S človekom, ktorý myslí na samovraždu, je preto potrebné vždy hovoriť s rešpektom a dôrazom na jeho individualitu a hodnotu.
Samovražedný pokus by mal byť chápaný ako jasný signál, že osobe, ktorá sa o samovraždu pokúsila, je treba pomôcť. Kvôli nedostatočnému porozumeniu problematike samovrážd môžu mať ľudia, ktorí majú myšlienky na samovraždu, zábrany pred vyhľadaním pomoci.
Človek, ktorý myslí na samovraždu, máva tunelové videnie, ktoré mu bráni vo videní iných možností riešenia ťaživej životnej situácie alebo vo zvládnutí utrpenia. Potom sa samovražda zdá byť jedinou možnosťou. Samovražedné rozlady sa spravidla objavia v situácii, keď zlyhajú stratégie zvládania stresu, ktoré jedinec do tej doby úspešne používal a zároveň vplyv stresu obmedzuje schopnosť reagovať flexibilne a kreatívne nájsť iný adaptívny spôsob zvládnutia situácie. So zvýšeným rizikom samovražedného správania súvisia najmä pocity bezmocnosti, beznádeje, túha uniknúť do kľudu alebo prianie už ďalej netrpieť.

Suicidalita sa ako symptóm môže objaviť pri všetkých psychických poruchách, ale aj nezávisle od psychickej poruchy pri závažných životných krízach.

Čo predchádza suicdálnemu konaniu?
Všímajte si tieto príznaky (tzv. presuicidálny syndróm): utiahnutosť do seba, redukcia kontaktov s okolím, pocity viny a výčitky, fantazijné predstavy o smrti, agresivita zameraná proti sebe, konkrétne predstavy o spôsobe samovraždy.
Naučte sa rozpoznať varovné príznaky samovražedného správania. Môžete ich identifikovať vo vyjadrovaní, v nálade aj v správaní človeka: Hovorí, že nemá pre čo žiť. Má pocit, že je pre okolie záťažou. Cíti sa ako v pasci. Vyjadruje sa o neznesiteľnej bolesti. Je podráždený, úzkostný, depresívny, stráca záujem, má zlosť. Prestáva sa venovať koníčkom. Telefonuje ľudom, aby sa s nimi rozlúčil/a. Vyhýba sa priateľom, rodine. Správa sa bezohľadne. Je agresívny/a. Spí málo alebo priveľa. Hľadá spôsob, ako by sa zabil/a- napr. vyhľadáva online materiály alebo prostriedky.

Čo robiť pri suicidálnej kríze?
Neexistuje žiadny algoritmus alebo podrobný návod ako komunikovať s človekom so suicidálnymi sklonmi.
• V prvom rade nadviažte kontakt. Zachovajte kľud, neprepadajte zdeseniu či panike.
• Pýtajte sa. Buďte citliví, ale dávajte priame otázky. Možnosť porozprávať sa s niekým o svojich pocitoch a myšlienkach môže v skutočnosti viezť k zníženiu rizika samovražedného konania, nie naopak!
• Zhodnoťte mieru ohrozenia. Ak je to možné, snažte sa znížiť riziko uskutočnenia samotnej samovraždy tým, že sa uistíte, že daná osoba nemá k dispozícii žiadne prostriedky k realizácii samovraždy (napr. odhovorte od užitia alkoholu, presvedčte danú osobu, aby vyhodila lieky, odložila zbraň z dosahu atď.)
• Nerobte hlbokú analýzu príčin, neobviňujte, neodsudzujte, nemoralizujte, nehádajte sa, nebagatelizujte.
• Vyjadrite naozajstný záujem. Človek, ktorý sa rozhoduje o živote a smrti, akoby žil v inom spomalenom časovom toku. Empaticky počúvajte, neskáčte do reči, rešpektujte pauzy v reči, pretože môžu byť naplnené ambivalentnými úvahami. Umožnite vyjadriť emócie.
• Ponúknite alternatívu, špecifický plán, možnosti pomoci- podporte, aby vyhľadal/a odborníka. Môžete ponúknuť podporu a radu, ale pamätajte, že vašou úlohou nie je nahradiť profesionála. Môžete pomôcť vybaviť za dotyčného/dotyčnú telefonáty alebo ho/ju odprevadiť na vyšetrenie.
• Nesúďte. Nehovorte veci ako ,,Mohlo by byť aj horšie“, „Máš všetko, čo si len môžeš priať“. Namiesto toho sa pýtajte: „Čo by ti pomohlo cítiť sa lepšie?“ alebo „Ako ti môžem pomôcť?“alebo povedzte „Som tu pre teba.“ „Je v poriadku cítiť sa smutne.“ „Musí to byť naozaj ťažké.“ „Počúvam ťa.“
• Nikdy nesľubujte, že zachováte tajomstvo o jeho/jej samovražedných myšlienkach. Buďte chápaví, ale vysvetlite dotyčnému/dotyčnej, že takúto vec nie je možné držať v tajnosti, pokiaľ je jeho/jej život v ohrození.
• Ak je situácia akútna, privolajte rýchlu záchrannú pomoc. Nenechávajte dotyčného/dotyčnú osamote.
Rizikové skupiny ľudí, ktorí sú najviac ohrození samovraždou.
• Ľudia s duševnou poruchou – najrizikovejšou sa javí depresia, potom schizofrénia, úzkostné stavy a fóbie
• Ľudia s rôznymi typmi závislostí (alkohol!)
• Ľudia, ktorí prekonali v nedávnej minulosti závažnú duševnú traumu – smrť milovanej osoby, stratu zamestnania, neúspech v škole, sklamanie v láske, stratu životného cieľa
• Ľudia so samovražedným pokusom v minulosti
• Osoby s dokonanou samovraždou v rodine
• Osamelí ľudia, slobodní, muži
• Ľudia so samovražednými myšlienkami, rozprávanie o samovražde, hlavne jej plánovanie

Mýty o suicídiách
K samovraždám sa viažu viaceré nepravdivé mýty:
Mýtus 1: Tí, ktorí chcú ukončiť svoj život, si to aj tak nepriznajú. Tento mýtus vedie ľudí k tomu, aby nevenovali dostatočnú pozornosť tým, ktorí vyjadrujú suicidálne myšlienky alebo sa vyhrážajú spáchaním suicídia. Celkovo 9 z 10 ľudí, ktorí spáchali suicídium, vyjadrili svoje zámery jasne a pravdepodobne 10 z 10 použili minimálne narážku v súvislosti so svojim zámerom;
Mýtus 2: Tí, ktorí povedia, že to idú urobiť, to nespravia. Tento mýtus nabáda nebrať suicidálne hrozby vážne, pretože ich považuje za vydieranie, manipuláciu a blufovanie. V skutočnosti každý človek oznamuje uskutočnenie suicídia slovami, hrozbami, gestami alebo zmenami v správaní.
Mýtus 3: Tí, ktorí skúšajú suicidovať, sú zbabelci. Tento mýtus sa snaží vyhnúť úvahe o skutočných príčinách suicídia vysvetlením konania pomocou negatívneho osobnostného znaku. V skutočnosti tí, ktorí suicidujú, nie sú zbabelci, ale sú ľuďmi, ktorí trpia.
Mýtus 4: Tí, ktorí skúšajú suicidovať, sú odvážni. Tento mýtus sa snaží pripísať suicidálne konanie pozitívnej osobnostnej črte. Toto kritérium bráni prevencii suicídia, pretože ospravedlňuje suicidálne konanie a vykresľuje ho ako synonymum statočnosti;
Mýtus 5: Opýtanie sa rizikovej osoby, či neuvažuje nad spáchaním suicídia, by ho/ ju k tomu mohlo podnecovať. Tento mýtus odkrýva strach hovoriť o téme suicídia s rizikovými ľuďmi. Bolo preukázané, že rozhovor o suicídiu s rizikovou osobou nestimuluje úmysel, práve naopak, prispieva k zníženiu pravdepodobnosti jeho uskutočnenia a dokonca môže byť jedinou možnosťou ako ponúknuť danému človeku analýzu jeho sebadeštruktívnych úvah;
Mýtus 6: Deti sa nedokážu zabiť, je to vec starších ľudí. Najsmutnejšia kapitola! Samovraždy páchajú aj deti a ich počet stúpa.
Pokiaľ sa niekto pokúsil o samovraždu:
– Nenechávejte ho/ju bez dozoru, osamote
– Volajte tiesňovú linku 112 / 155
– pokiaľ je to bezpečné, dopravte ho do najbližšieho zdravotníckeho zariadenia
Pre odborníkov: Samovražedné správanie má aj komunikačnú funkciu. Niekedy je volaním o pomoc v neznesiteľnej situácii, inokedy je to správa o tom, že človek cíti od okolitého sveta krivdu. Jednou z príčin pocitov krivdy sú aj zážitky spojené so stigmatizáciou a sebastigmatizáciou. Porozumieť faktorom, ktoré sú spojené so suicidalitou, suicdiálnymi pokusmi a ich stigmatizáciou, je dôležité. Ak suicidálnemu správaniu trpiaceho nevenujeme pozornosť, môže ich nedostatočná diagnostika a liečba zapríčiniť zvýšenú sebastigmatizáciu a sebaobviňovanie, ktoré vedú k ďalšiemu zvýšeniu samovražedného rizika.
Zdroje:
BULÍKOVÁ, T. Suicidálny pacient v prednemocničnej starostlivosti, Via pract., 2010, roč. 7 (1): 26–29
LÁTALOVÁ K, KAMARÁDOVÁ D, PRAŠKO J. Suicidialita u psychických poruch. Psyché. Praha, Grada, 2015.
OCISKOVÁ, M. – PRAŠKO, J. 2015. Stigmatizace a sebestigmatizace u psychických poruch. První vydání. Praha, Grada, 2015.
RABOCH J, ZVOLSKÝ P. Psychiatrie. Praha: Galén; 2001.



Realizované s finančnou podporou Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky – v rámci dotácie podpora duševného zdravia v Slovenskej republike pre rok 2018.

No More Stigma, n.o.

nomorestigmask@gmail.com
IČO: 51191181
DIČ: 2120884656

Copyright No More Stigma, n.o. All rights reserved.