Stigma vo všeobecnosti znamená znehodnocujúci prívlastok, ktorý môže byť príčinou diskriminácie svojho nositeľa. História je plná príkladov stigmatizácie založenej na rasových predsudkoch, etnicite, pohlaví, sociálnom statuse, národnosti či sexuálnej orientácii.

Približne 25% populácie prežíva niekedy v živote tak veľké psychické problémy, že vyhľadá pomoc profesionála. Odhadom, aj ďalších 25 % populácie niekedy v živote trápia psychické problémy, ale odbornú pomoc nevyhľadá. Väčšina porúch má dočasný charakter a spontánne alebo pomocou liečby ustupuje. Aj napriek tomu, sociálny odstup medzi zdravými osobami a ľuďmi trpiacimi psychickou poruchou zostáva stále výrazný. Približne polovica až dve tretiny ľudí, ktorí by mohli profitovať z psychiatrickej liečby, ju nikdy nevyhľadá práve z dôvodu, aby neboli spájaní so stigmatizovanou skupinou psychicky chorých. Práve preto musí byť vo výskume psychického zdravia dôležitým cieľom hľadanie ciest, ako stigmu redukovať. Stigma spojená s psychickými poruchami a psychiatriou vedie k diskriminácií ľudí trpiacich psychickou poruchou, čo sa stáva hlavnou prekážkou včasnej a úspešnej liečby. Množstvo predsudkov (negatívnych emočných reakcií) vedie k diskriminácii ľudí označených ako psychicky chorých. Psychiatrickú starostlivosť vôbec nevyhľadá alebo dostatočne nevyužije množstvo ľudí, ktorí by z nej mohli mať prospech. Verejné predsudky a sebastigmatizácia bohužiaľ môžu vytvárať veľkú bariéru pri dosahovaní cieľov a využívaní životných príležitostí. Rodina zo strachu zo stigmy často bráni pacientovi získať včasnú odbornú pomoc psychiatra. Lepšie informovaní jedinci majú všeobecne menej predsudkov voči ľuďom trpiacim psychickou poruchou.

Edukácia rodín a verejnosti o skutočnostiach a mýtoch duševných porúch tak môže napomôcť k zníženiu stigmatizácie. V populácii môže byť ,,stigmatizovaný” určitý druh liečby alebo liečebný postup. Rodina aj pacient môžu mať rôzne označkovanú aj samotnú psychiatrickú liečbu. Lieky pokladajú za jedy, ktoré menia psychiku a psychoterapiu za brain-washing (vymývanie mozgu). Niektoré druhy liečby sú preferované a iné zavrhované. Problémom pre liečbu v širšom zmysle môže byť aj stigmatizácia odboru. Psychiatria bola v minulosti v niektorých systémoch zneužívaná (nacizmus, komunizmus), v každej spoločnosti má okrem liečebnej funkcie aj funkciu kontroly (detencia deviantných jedincov) a psychiater je preto často vnímaný ako ,,agent kontroly”. Ďalšie laické presvedčenia, že psychiatrické poruchy nie sú v pravom zmysle slova ochoreniami v porovnaní so somatickými, vedú k nedôvere v možnosti psychiatrickej liečby. Verejnosť často vyjadruje nevôľu voči psychiatrom. Bývajú ironicky značkovaní ako ,,tiež blázni” a celkovo môžu budiť nedôveru, hlavne u menej vzdelaných ľudí. Ako nedôvera v možnosti pomoci, tak strach, že ,,príliš do mňa vidí” a ,,ešte by na mňa niečo našiel” sú postoje, ktoré znižujú pocit bezpečia v prítomnosti psychiatra. Kritériom úspešnej liečby psychických porúch už nie je iba vymiznutie symptómov, ale aj umožnenie jednotlivcovi plne sa zapájať do života v spoločnosti v súlade s jeho úlohami, schopnosťami a osobnými záujmami. Pri dosahovaní týchto cieľov je jednou z najväčších prekážok práve stigma týkajúca sa psychických porúch.

Stigma v súvislosti s duševnými poruchami má svoje *špecifiká* a jej konceptualizácia zahŕňa 3 základné elementy: 1. nevedomosť (problém znalostí), 2. predsudky (problém postojov) a 3. diskriminácia (problém správania sa). Typickými príkladmi neinformovanosti, stereotypov, mýtov a skreslených predstáv spojených s duševnými poruchami a možnosťami liečby sú presvedčenia, že ľudia trpiaci schizofréniou sú pre svoje okolie násilní a nebezpeční a že ľudia s depresiou sú za svoje ochorenie zodpovední. Výskumy zamerané na užívateľov služieb psychiatrickej starostlivosti dokazujú, že úroveň stigmatizácie je vysoká bez ohľadu na typ diagnózy a krajinu.

STIGMA A JEJ HISTORICKÝ VÝVOJ

Akákoľvek diskusia o duševných poruchách býva zvyčajne sprevádzaná silnými emóciami. Psychiatri sú stále považovaní za moderných čarodejov, schopných pomôcť, ale aj ublížiť. Názor verejnosti na psychiatriu a psychiatrov býva zafarbený emóciami ako je strach, hanba, vina, nepriateľskosť, obdiv a zmätok. Práve z tohto dôvodu sa väčšina psychických problémov rozoberá len v kruhu najbližších priateľov, rodiny a známych a odborná pomoc je vyhľadávaná až za extrémnych okolností. Spoločnosť počas celej svojej histórie neustále menila postoje k zaobchádzaniu s ľuďmi trpiacimi duševnou poruchou. Odmietanie, trestanie a vyhýbanie sa bolo v určitých obdobiach nahradené relatívnou toleranciou a snahami o integráciu.
Trend negatívneho postoja voči ľuďom s duševnou poruchou však nikdy nevymizol, nakoľko koexistovali rôzne pohľady, niekedy zrejme vo vzájomnej opozícii.

Všeobecný konsenzus spočíva v tom, že čím viac bola stigmatizovaná skupina umiestňovaná do špecifických inštitúcií a na okraj spoločnosti, tým viac spoločnosť zastávala voči tejto skupine ľudí negatívny postoj. V Európe bol vzťah medzi marginalizovanými skupinami a verejnou mienkou definovaný predovšetkým cirkvou, ktorej postoje podliehali zmene od prijatia týchto ľudí až po odmietanie. Napríklad, keď prevládal názor, že ľudia s duševnými poruchami boli posadnutí démonmi, títo boli následne buď väznení alebo vyháňaní zo spoločnosti, zatiaľ čo v časoch, keď boli duševné poruchy považované za dar od boha, bývali chránení a rešpektovaní. V roku 1486 bola zverejnená kniha Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice), pod vplyvom ktorej boli ľudia s duševnými poruchami prenasledovaní následných 150 rokov. Ženy s hysterickými alebo psychotickými príznakmi boli označované ako čarodejnice a bývali mučené, aby priznali svoju vinu. Popravy a iné extrémne násilnosti boli používané až do roku 1656, keď sa pod vplyvom tolerantnejších myšlienok začali vo francúzskej monarchii otvárať azylové domy. V nasledujúcom storočí boli do týchto domov spolu s ľuďmi s duševnými poruchami umiestňované aj siroty, prostitútky, homosexuáli, chronicky chorí a starí ľudia. V tom istom storočí vznikali prvé pokusy o klasifikáciu duševných porúch a ich chápanie ako medicínskych porúch.

Kvalitu starostlivosti sa pokúsili zlepšiť reformátori – Vincenzo Chiarugi (1759-1826) v meste Florencia, William Tuke (1732-1822) v Yorku a nakoniec Jean Baptiste Pussin (1745-1826) a Philippe Pinel (1745-1826) vo Francúzsku. Odstránenie okovov v Parížskej nemocnici Bicètre predstavuje začiatok morálneho zaobchádzania s ľuďmi s psychickou poruchou. Pinel klasifikoval duševné ochorenia ako melanchólia, mánia, idiocia alebo demencia a za príčinu ich vzniku považoval environmentálne aj dedičné faktory. Využíval vzdelávanie a presviedčanie ako svoje metódy vplyvu a pacientom poskytoval na liečbu pohodlné prostredie. Psychiatria sa však stala odvetvím medicíny až v 19. storočí, čo v histórii psychiatrie znamenalo významný pokrok. V Anglicku Tuke dosiahol odstránenie obmedzovacích prostriedkov z nemocníc. V Amerike došlo k reforme psychiatrických inštitúcií iniciovanej Benjaminom Rushom. Kraepelinova klasifikácia duševných porúch poskytla dostatočne presný popis psychiatrických symptómov. Sigmund Freud (1856-1939), zakladateľ psychologickej interpretácie duševných porúch, inicioval rozvoj psychoterapeutickej liečby prostredníctvom jeho interpretácie osobnosti, výkladu snov, sexuality a iných teórií. Začala sa vyvíjať sociálna psychiatria, ktorá sa psychickými poruchami zaoberala v klinickom aj sociálnom kontexte, zaoberala sa problémami chudoby, rasových predsudkov, vojny a masovej migrácie, aj keď bolo zrejmé, že tieto problémy nemôže vyriešiť žiadna profesia. Antipsychiatrické hnutie vzniklo v rámci sociálnej psychiatrie a vysvetľovalo duševné poruchy ako dôsledok sociálnych a rodinných vplyvov.

Od roku 1954 do roku 1956 realizoval Ervin Goffman výskum v psychiatrických nemocniciach a iných inštitúciách. Vo výskume presne popisoval život v týchto ,,totálnych inštitúciách” (nemocnice, väznice, domovy pre seniorov a pod.), ktorý znamenal držanie pacientov mimo spoločnosti. Popisuje, že každá ,,totálna inštitúcia” má rovnaké charakteristiky: prítomnosť veľkého počtu ľudí, skupinový manažment a jasnú štruktúru aktivít, jej cieľom je inštitucionalizácia. Vo svojej podstate bola ,,totálna inštitúcia” zameraná na kontrolu veľkého počtu obyvateľov s byrokratickou inštitucionálnou organizáciou, v ktorej sa očakávala poslušnosť obyvateľov (pacientov) i zamestnancov, ktorí na nich dohliadali. Prejavil sa rozdiel medzi zamestnancami, ktorí riadia azyl, a pacientmi, ktorí tam boli umiestnení. Sociálna vzdialenosť medzi nadradeným a nespokojným personálom a slabými, podriadenými pacientmi bola obrovská a väčšina zamestnancov bola odhodlaná zabrániť komunikácii medzi pacientom a lekárom (alebo iným zamestnancom s väčšou zodpovednosťou). Dôsledkom bolo, že pacientom bola odobraná možnosť rozhodovania o vlastnom osude. Ďalšie dôsledky tohto fungovania sa pohybovali od extrémnej nudy pacientov až po ich vylúčenie zo spoločnosti, ktoré nasledovalo po liečbe. Po opustení nemocnice nemala väčšina pacientov žiadne kontakty s vonkajším svetom – keďže boli inštitucionalizovaní, boli nútení prerušiť svoje putá so svetom. Samotný vstup do psychiatrickej nemocnice znamenal pre pacienta trvalé straty: pri vstupe podstúpili očistenie, dezinfekciu, ostrihanie vlasov, osobné prehľadávanie, vytvorenie zoznamu osobných vecí a prijímanie inštrukcií. Týmto spôsobom sa životný príbeh pacienta nestal ničím iným ako majetkom skupiny odborníkov, ktorí ho liečili. Jeho činy boli videné a hodnotené len cez jeho diagnózu. Celý prijímací proces by sa mohol v tomto svetle nazývať ,,programovaním” pre inštitucionalizovaný život. Pacient teda nemal právo na osobné vlastníctvo a nemohol mať svoj osobný priestor. Elektrošoky
sa pacientom podávali za prítomnosti a pozorovania ostatných pacientov. Pacientom boli k jedávaniu jedál povolené len lyžice. Jedným zo spôsobov na zabezpečenie poslušnosti pacientov bolo vyžadovanie prejavu pokory zo strany pacienta, čo bolo zamestnancami považované za dôležité najmä preto, že to vyzdvihovalo nadradenosť zamestnancov. O pacientovi sa hovorilo v jeho prítomnosti a neustále sa od neho vyžadovala účasť na zasadnutiach, kde ho nútili uznať, že jeho situácia je zapríčinená jeho vlastnou vinou. Tieto ,,mea culpa” zasadnutia boli iba jednou z foriem psychického mučenia. V mene behaviorálnej terapie boli pacientom poskytnuté materiálne veci, ktoré boli súčasťou bežného života vo vonkajšom svete: oblečenie, cigarety atď. Fyzické vyšetrenia boli vykonávané v spoločných priestoroch a tým pádom pacientov nútili, aby boli počas vyšetrenia vystavení všetkým ostatným. Hygienické normy neexistovali. Každá činnosť, ktorá nebola v súlade s nemocničným režimom, bola prísne potrestaná bez ohľadu na jej trivialitu. Pacienti žili v stave neustáleho strachu, začali prijímať svoju ,,morálnu” kariéru psychiatrických pacientov, žijúcich v role vyhnancov spoločnosti. Rok 1952 priniesol prvú antipsychotickú medikáciu, ktorá významne zmenila prognózu závažných duševných porúch. Verejná mienka sa zmenila a pod jej vplyvom boli mnohé nemocnice zatvorené. Proces deinštitucionalizácie a antipsychiatrické hnutie boli v určitej miere prítomné v každej krajine, ktorá mala nejakú formu inštitucionálnej starostlivosti. V dôsledku deinštitucionalizácie však tisíce pacientov skončili na uliciach.

Neexistuje jasná odpoveď na otázku výberu inštitucionálnej alebo neinštitucionálnej starostlivosti. Či by mali byť pacienti liečení v inštitúciách alebo mimo nich, nie je ani podstatnou otázkou, pretože potrebujú všestrannú starostlivosť. Zdá sa, že ide o dva prevládajúce typy verejnej mienky – verejnosť by mala byť pred ľuďmi s duševnou poruchou chránená a na druhej strane musí byť oslobodená od akejkoľvek inštitucionálnej kontroly. Obe tieto hľadiská sú stigmatizujúce, pretože tak odoberajú právomoc pacienta rozhodovať o vlastnej liečbe, ako aj ignorujú špecifické potreby pacienta. Treba však poznamenať, že Goffmanove Azyly a následné diskusie o stigme priniesli významné zmeny v psychiatrii. Rekonštruovali sa nemocnice, počet zamestnaných osôb sa zvýšil a ich vzdelanie sa zlepšilo. Ľudské práva pacientov sú teraz dôrazne chránené prostredníctvom legislatívy, niektorých interných pravidiel a advokátov a právnikov, ktorí sa zúčastňujú na procese liečby. Svetová zdravotnícka organizácia a Svetová psychiatrická asociácia začali v roku 1996 rozsiahlu verejnú kampaň zameranú na zníženie stigmatizácie. Záujem o prevenciu stigmatizácie dosiahol svoje maximum v roku 2001, keď médiá aktívne propagovali zastavenie akéhokoľvek predpojatého správania sa voči pacientom s duševnou poruchou. Táto správa sa objavila v každom dôležitom dokumente v medzinárodnej komunite duševného zdravia. Napriek tomu bol účinok len malý.
Neexistuje zjavný pokles stigmatizácie ľudí s duševnými poruchami. Predsudky voči ľuďom so závažnou duševnou poruchou môžu mať podľa niektorých autorov dokonca rastúci trend, najmä kvôli aktivitám masových médií.

INTERNALIZOVANÁ STIGMA/SEBASTIGMATIZÁCIA

Definícia

Internalizovaná stigma (self-stigma, seba-stigma) vzniká zvnútornením a prijímaním stigmy, ktorá pretrváva v spoločnosti.

Mnohí ľudia, ktorí trpia duševnou poruchou, sa trápia kvôli stigme sprevádzajúcej duševné poruchy a trpia pocitmi s ňou súvisiacimi, ako sú nízke sebavedomie a pocity nedostatočnej schopnosti presadiť sa. Self-stigma pozostáva z troch krokov: *uvedomenie si stereotypu*, *súhlas s ním* a *jeho uplatnenie na seba*. Výsledkom týchto procesov je, že ľudia trpia zníženou sebaúctou a pocitom nedostatočnej schopnosti sebarealizácie. Ľudia s duševnou poruchou sú kvôli tomuto vnímaniu samých seba odradení od hľadania a využívania príležitostí, ktoré sú zásadné pre dosiahnutie ich životných cieľov. Majú tendenciu vyhýbať sa dostupným možnostiam ale aj odporúčaným postupom, ktoré pomáhajú tieto ciele dosiahnuť.

Internalizovaná stigma ovplyvňuje kvalitu života viacerými spôsobmi. Zhoršuje priebeh samotnej duševnej poruchy, vedie k sociálnemu odlúčeniu, neschopnosti zúčastňovať sa dôležitých životných aktivít a znižuje tendenciu človeka k vyhľadaniu
odbornej liečby, čo v konečnom dôsledku bráni človeku dosahovať dobrú kvalitu života. Silne zvnútornená stigma je spojená s nižšou úrovňou sebadôvery, oslabenou schopnosťou sebestačnosti a neschopnosťou zotaviť sa z ochorenia.

ZDROJE

PALUŠNÁ, Miroslava. Stigma psychických porúch na Slovensku [Špecializačná
práca]. Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave.

PRAŠKO J, GRAMBAL A. 2011. Sociální psychiatrie. In: Praško J (ed). Obecná
psychiatrie. Univerzita Palackého v Olomouci, Lékařská fakulta. Olomouc
2011: s. 351–382. ISBN 9788024425702.

PRAŠKO, J. et al. 2013. Stigmatizace a panická porucha. In Psychiatrie pro
praxi. ISSN 1213-0508, 2013, roč. 14, č.4, s.151–154.

ŠVAB, V. 2012. Stigma and Mental Disorders. Mental Illnesses –
Understanding, Prediction and Control, IntechOpen, 2012. ISBN
978-953-307-662-1. Dostupné na internete:
https://www.intechopen.com/books/mental-illnesses-understanding-
prediction-and-control/stigma-and-mental-disorders

Po prvom dni Profesia days, unavení ale motivovaní! ❤️ ďakujeme, že ste prišli a že sa zaujímate!

Ako študenti sme asi všetci mali nejakú predstavu o práci psychiatra či psychológa, o liečbe pacienta s psychickými ťažkosťami. Mali sme predstavu o tom, že pacient, ktorý má nejaké trápenie, príde a zaklope na dvere ambulancie. Zaklope a bude ochotne hovoriť o svojom probléme, požiada o pomoc. Ako sme však začínali pracovať, uvedomili sme si, že na dvere odborníka zaklope len minimum ľudí. Ľudia, ktorí sa k psychiatrovi dostanú nedobrovoľne, o svojich problémoch väčšinou hovoria s neochotou a nedôverou. Veľmi málo ľudí vôbec má vedomosť, kam zaklopať. Niektorí klopú o päť minút dvanásť. Niektorí nezaklopú nikdy. Očakávania ľudí sú stále plné predsudkov, ktoré im v tom bránia.

Tu začína príbeh nespokojných no more stigmákov. Jednoducho povedané, všetkým nám predstava verejnosti o stredovekých spôsoboch liečby a prístupoch v psychiatrii prekáža.

A tak zopár náhodných stretnutí mladých nadšencov -lekárov a psychológov- viedlo k vzniku organizácie, ktorej nie je ľahostajné, akú povesť má psychiatria. Zistili sme, že nás všetkých spája potreba robiť niečo viac, podeliť sa o vedomosti a podať slovenskej spoločnosti relevantné informácie z oblasti duševného zdravia. Začali sme sa zhovárať o tom, ako dopomôcť, aby ľudia na naše dvere klopali častejšie a radi. Organizovali sme prvú besedu, ktorej sme dali názov Beseda o duševnom zdraví. Nevedeli sme, čo očakávať, ako budú ľudia reagovať a či vôbec nejakí prídu. Na naše prekvapenie sa kapacita priestorov naplnila a ľudia boli zvedaví. Bol dátum 10.10.2017 -Svetový deň duševného zdravia a tento deň nás motivoval v práci pokračovať. Dozvedeli sme sa, že ľudia častokrát nerozumejú základným pojmom. Psychiater, psychológ, depresia…tak sme začali od základov. Besedy organizujeme v rôznych krajoch Slovenska, na rôzne témy. Nebojíme sa ani diskutovať:)

Prelomovou udalosťou pre nás všetkých bol festival Pohoda v roku 2018, počas ktorého sme si uvedomili, že aj napriek negatívnym mýtom o duševných poruchách, o psychiatrii a v podstate celej zdravotnej starostlivosti v oblasti duševného zdravia, sa ľudia nebáli navštíviť náš stan pod názvom Stanica duševnej pohody, pýtať sa a nechať mýty v krajine fantázie. Dvere boli stále otvorené, či pre človeka, ktorý sa chcel zúčastniť otvorenej diskusie alebo niekoho, koho priviedla osobná skúsenosť s psychickým strádaním, o ktorom rozprávali otvorene a bez ostychu. Nebáli sa požiadať o odbornú pomoc, ak ju potrebovali, bez potreby klopania. A možno tomu dopomohol aj fakt, že ich nečakali biele plášte v sterilných priestoroch, ale obyčajní ľudia ochotní otvorene diskutovať v pohodovo zariadenej „obývačke“, kde sa hemžilo množstvo úplne normálnych ľudí. Možno aj to je cesta, ako nás a našu prácu priblížiť ľuďom.

Je známe, že stigmatizácia vzniká najmä z pocitov ohrozenia a odlišnosti. Človeku je prirodzené mať obavy z neznámeho. Povedomie populácie o súčasnej problematike psychických porúch je stále relatívne malé, respektíve je vo veľkej miere ovplyvňované stereotypmi a vplyvom médií. Pokiaľ totiž vnímame skupinu ľudí len podľa ich odlišnosti, zdá sa nám byť viac cudzia a vyvoláva v nás pocity ohrozenia. Tam vonku je stále množstvo ľudí, ktorí sa boja zaklopať, ktorí stoja predo dvermi a prestupujú z nohy na nohu. Chceme spolu s vami hovoriť o problematike psychických porúch otvorene, ľudskou rečou…rečou, ktorá môže niekomu pomôcť vstúpiť do dverí odborníka včas.

Vaši No more stigma.

Celé video nájdete na našom Youtube kanály : https://www.youtube.com/watch?v=GR1JCBuHHJs

Ďakujeme za podporu a spoluprácu Valentína Vavi Sedileková Klara KLF Kusa ‧ Psychiatria nie je na hlavu Klara Klf Kusa Mac Šoltýsová Sylvia Ciulis Jozef Hašto Marek Fasiang Tomas Sedivy Chuť žiť

„Krásni mladí ľudia sú hračka prírody, ale krásni starí ľudia sú umelecké diela.“
(Johann Wolfgang von Goethe)

Demencie sú závažné psychické poruchy, ktoré vedú k výraznej poruche kognitívnych (poznávacích) funkcií a k poruche nekognitívnych funkcií – aktivít bežného života a k tzv. behaviorálnym a psychologickým príznakom – poruchy správania, emotivity (depresia, apatia), spánku.
Demencia je syndróm, ktorý vzniká následkom ochorenia mozgu. Počet ľudí s demenciou stále rastie.
Výskyt demencií sa výrazne zvyšuje s vekom (vek je hlavný rizikový faktor demencií), no niektoré typy demencií sa môžu začať už po 4O roku života. Demencie majú obvykle progredientný priebeh, obtiaže sa postupne zhoršujú. Demenecia nie je len postihnutie pamäte, ale je to komplexné postihnutie psychických funkcií a aktivít, teda:
A activities of daily living (aktivity denného života)
B behaviour (správanie) – behaviorálne a psychologické príznaky demencií sú dôležitou súčasťou demencie, ktoré často vedú k inštitucionalizácii pacientov – teda k hospitalizácii alebo umiestneniu do zariadena sociálnej starostlivosti. Behaviorálne a psychologické príznaky zahŕňajú poruchy chovania, psychotické syndrómy, emočné poruchy, poruchy spánku resp. cyklu spánok-bdenie.

Poruchy správania sa prejavujú ako:
 neagresívne správanie – neustále prechádzanie sa, snaha opustiť byt, dom, nemocnicu, opakované neúčelné pohyby, z verbálnych prejavov sú to opakované otázky, opakovanie určitých fráz
 verbálne agresívne správanie – nadávky, vyhrážky
 fyzicky agresívne správanie – strkanie, kopanie, bitie, agresivita voči veciam (trhanie prádla), môže byť prítomná agresivita len v určitých situáciách napr. ak je pacient nutený k určitej aktivite – jedlo, kúpanie
 agitovanosť – neustály alebo často sa opakujúci sa nekľud, niekedy mierny, inokedy výrazný.
Neprimerané správanie a nekľud obvykle v priebehu dňa výrazne kolíšu, časté sú nočné nepokoje. Väčšia predispozícia k výskytu týchto príznakov je u pacientov ktorí prežívajú negatívne životné udalosti, trpia senzorickým deficitom napr. hluchotou, prežívajú telesný dyskomfort (napr. bolesť, zápaly, dehydratácia, hypoxia a pod).
C cognition (kognícia-poznávacia schopnosť).

Ako teda rozpoznám demenciu?
Pacienti s demenciou trpia nasledovnými ťažkosťami:
 zábudlivosť (väčšinou býva najprv postihnutá krátkodobá pamäť, ľudia so začinajúcou demenciou si napr. nedokážu dobre zapamätať telefónne čísla, mená osôb a pod. Niektoré veci si zapamätajú len na pár minút, pamäť na staršie udalosti je však obvykle dobre zachovaná)
 poruchy orientácie (napr. si nespomenú, aký je dátum, kde sa nachádzajú, ako sa volajú atď),
 zmätenosť,
 nespavosť a nepokoj (stavy nepokoja sa objavujú najčastejšie v noci),
 blud prenasledovania (niekedy si človek trpiaci demenciou myslí, že mu chcú druhí spôsobiť niečo zlé, niečo proti nemu chystajú, keď niečo zo zábudlivosti založí, domnieva sa, že ho niekto okradol),
 poruchy reči (hľadá slová, nedokáže pomenovať predmety),
 depresia (nie zriedka sa objavuje skleslá nálada),
 zhoršenie praktických schopností (ťažkosti s vykonávaním jednoduchých úkonov ako je napr. obliekanie sa),
 zanedbávanie starostlivosti o telo (zanedbáva telesnú hygienu, neudržuje si v čistote odev),
 zmeny osobnosti alebo schopnosti úsudku (napr. nevhodné vtipkovanie bezdôvodná hrubosť voči ľuďom, intolerancia voči mienke druhých, „starecká tvrdohlavosť“).

Aké typy demencií poznáme?
Demencie môžeme podľa príčiny zhruba rozdeliť do dvoch skupín:
1. Demencia neurodegeneratívneho pôvodu (atroficko-degeneratívne demencie)
2. Demencie sekundárne (symptomatické) – k rozvoju demencie dochádza na podklade postihnutia mozgovej činnosti niektorými systémovými ochoreniami, intoxikáciami, traumami, zápalmi, vaskulárnymi zmenami a pod. , avšak oba mechanizmi vzniku demencií sa navzájom prelínajú.
Smutnou pravdou je, že v našej spoločnosti sú starší dospelí stigmatizovaní. Ešte omnoho horšie postavenie v spoločnosti mávajú starší pacienti trpiaci demenciou, pretože príznaky ochorenia a omnoho vyššia závislosť na starostlivosti prispievajú k negatívnemu hodnoteniu ochorenia a pacienta. Samotná stigma spojená s demenciou potom môže brániť pacientovi aj rodine vo vyhľadaní pomoci, pretože sa za príznaky hanbia, obávajú sa ďalšieho zahanbenia a možné potvrdenie diagnózy demencie môžu vnímať ako ubíjajúci ortieľ a zvýšenie neistoty do budúcna.
Väčšina demencií je ireverzibliných a niektoré z nich predstavujú primárnu príčinu smrti alebo sa na mortalite významne podieľajú.

Liečba
Terapia demencií pozostáva z farmakologických aj nefarmakologických prístupov. Ich cieľom je dosiahnutie optimálnych funkčných schopností chorého, prevencia porúch správania a psychologických symptómov a v prípade ich výskytov ich zvládnutie, zvýšenie sebauvedomenia, zachovania a zlepšenia sebestačnosti a kvality života, podpora rodinných aj profesionálnych opatrovateľov.
Cieľom starostlivosti o chorého s demenciou je jeho spokojnosť. Zaisťujeme mu bezpečie a pocit bezpečnosti, snažíme sa o sociálne začlenenie pacienta. Taktiež je potrebné dbať na celkový telesný stav a jeho pohodlie – dostatočný príjem jedla a tekutín a taktiež je nutné dodržiavanie pravidiel racionálnej farmakoterapie.

Aké sú možnosti prevencie?
Medzi ochranné faktory, ktoré znižujú pravdepodobnosť vzniku demencie patria hlavne:
 vyššie vzdelanie
 stály tréning mozgu a pamäti (precvičovanie mozgu pomocou logických, pozornostných alebo pamäťových hier, prípadne skupinových tréningov mozgu)
 dostatok duševnej a sociálnej aktivity
 správna životospráva
 dostatok príjmu vitamínov

Kde nájsť pomoc?
 u všeobecného lekára,
 u odborného lekára (psychiater, neurológ, geriater),
 v špeciálnych centrách pre liečbu demencií,
 v nemocnicii

Dbajme, aby nám staroba nezanechala vrásky aj na duši, keď ich už robí na tvári.
(Michel de Montaigne)

ZDROJE:
JIRÁK, R et al. Gerontopsychiatrie. Praha: Galén; 2013.
TRENCKMANN, U.- BANDELOW, B. Psychiatria a psychoterapia (Preložil a doplnil J.Hašto). Trenčín: Vydavateľtvo F, 2005.
OCISKOVÁ, M. – PRAŠKO, J. 2015. Stigmatizace a sebestigmatizace u psychických poruch. První vydání. Praha: Grada, 2015.